Európske príbehy o alchymistoch
Európske príbehy o alchymistoch
Alchýmia v stredoveku
V dejinách vedy sa alchýmia (od arabského al-kimia) pokladá za ranú formu skúmania prírody a taktiež za filozofickú a duchovnú disciplínu, ktorá spájala prvky chémie, spracovania kovov, fyziky, medicíny, astrológie, semiotiky, mysticizmu a umenia. Bola praktizovaná v Mezopotámii, starovekom Egypte Grécku a Ríme, v Perzii a Číne, v islamských krajinách a neskôr v Európe až do 19.st. Alchýmia v širokom slova zmysle teda predstavuje komplexnú sieť rozličných škôl a filozofických systémov, ktoré existovali na celom svete počas posledných troch tisícročí.
Vďaka silnému vplyvu gréckej a rímskej kultúr alchýmia bola akceptovaná kresťanskou filozofiou; stredovekí alchymisti využívali aj poznatky islamských učencov. Prvým skutočným európskym alchymistom bol Roger Bacon (1214–1294), františkánsky mních z Oxfordu, ktorý sa okrem alchýmie zaoberal aj optikou i jazykmi. Bacon bol jedným z najvplyvnejších stredovekých učencov. Jeho práce citovali všetci neskorší alchymisti až do 19. st. Nebol pravdaže jediným alchymistom svojej doby. Takmer všetci boli príslušníkmi kléru, keďže cirkev mala hlavný prístup k vzdelaniu a starým manuskriptom. Cirkev v tom čase pokladala alchýmiu za vhodný spôsob podpory teológie; na druhej strane táto disciplína bola príťažlivá pre racionálne založených cirkevných intelektuálov.
Na konci 13.st. sa teda alchýmia vyvinula do štruktúrovaného systému predstáv, ktorý zahrňoval analógiu mikrokozmos-makrokozmos, štyri prírodné elementy (živly), experimenty s chemickými latkami a holistické teórie vesmíru. Ústredným momentom tohto systému bola predstava, že ľudská duša je po hriechu spáchanom Adamom rozdelená na dve polovice; keď sa obe tieto polovice očistia (tak chemickými procesmi, ako i duchovným vývinom), človek bude spojený s Bohom.
V 14. st. sa tieto predstavy do istej miery zmenili. William z Ockhamu, františkánsky mních, ktorý zomrel okolo 1349, zavrhol názor Tomáša Akvinského, podľa ktorého viera sa môže spájať s rozumom. Tvrdil, že idea Boha sa musí prijať len na základe viery, ktorá sa nemôže obmedzovať ľudským rozumom. Tento názor prakticky vylúčil alchýmiu z „legitímnych“ kresťanských praktík. Na začiatku 14. st. pápež Ján XXII. zakázal alchýmiu, a teda nijaký príslušník kléru ju už nemohol slobodne praktizovať. V dôsledku morových epidémií, vojen a hladu sa zmenila celková spoločenská atmosféra, ktorá v tomto období ani zďaleka nebola priaznivou pre filozofické debaty.
Alchýmia sa však udržovala prostredníctvom svetských osôb, ktorých typickým predstaviteľom bol Nicolas Flamel. Jeho záujem o alchýmiu sa nespájal s intelektuálnymi či duchovnými záležitosťami, ale sústreďoval sa na hľadanie kameňa mudrcov. Podľa legiend ho skutočne aj našiel; no aj keď jeho traktáty popisujú rozličné postupy a chemické reakcie, nikdy neuviedol formulu pre transmutáciu kovov na zlato.
V priebehu ďalších storočí alchymisti sa podobne ako Flamel sústreďovali na hľadanie kameňa mudrcov alebo elixíru mladosti. Ich tajomný jazyk a symbolizmus viedol k najrozličnejším interpretáciám. Jednou z najrozšírenejších ideí tej doby bola analógia medzi očistou duše a transmutáciou kovov. Často sa pokladali za čarodejníkov a boli za svoje praktiky prenasledovaní.
Alchýmia počas Renesancie
V tomto smere sa vyvíjala alchýmia aj počas počiatočného obdobia Renesancie. V tom čase sa objavovali aj šikovní podvodníci, ktorí používali rozličné triky, aby demonštrovali transmutáciu kovov na zlato alebo tvrdili, že majú tajné vedomosti, ktoré po istých investíciách môžu uplatniť, aby zlato získali. Počas renesančného obdobia slova „chémia“ a „alchýmia“ sa používali ako synonymá, a niekedy sa k týmto dvom disciplínam priraďovali aj vedomosti v metalurgii. Súčasné delenie renesančných učencov na „chemikov“, „alchymistov“ a „remeselníkov pracujúcich s kovom“ je teda v istom zmysle anachronizmom.
V r. 1460 istý Leonardo priniesol z Byzancie do Pistoly traktát Corpus Hermeticum. Leonardo bol jedným z agentov Cosima de’Medici, ktorý bol známy svojim záujmom o staroveké manuskripty. Údajným autorom tohto súboru neskoroantických mystických spisov bol Hermes Trismegistus (tri krát veľký Hermes), ktorý predstavoval synkretické egyptsko-grécke božstvo a bol patrónom alchýmie, astrológie a mágie. Renesanční učenci ich pokladali za novoplatónske spisy, ale koncom minulého storočia sa ukázalo, že tieto texty sa zakladajú na rozličných magických a mystických systémoch, ktoré boli populárne v Rímskej ríši na prelome letopočtov. Idey gnózy a novoplatonskej filozofie výrazne ovplyvnili tieto spisy, najmä najznámejší traktát Poimandrés (Pastier mužov).
Západná alchýmia sa teda stala jednou z troch tzv. hermetických disciplín (slová „hermetický“ a „hermetizmus“ sa odvodzujú od mena Hermes). Stala sa súčasťou humanistického synkretizmu, ktorý kombinoval idey platónskej a novoplatónskej filozofie i Aristotela s gnostickými myšlienkami a rozličnými okultnými systémami vrátane kabbaly. Pre tento trend bolo charakteristické holistické pojatie vesmíru a človeka, ktoré ovplyvnilo všetky sféry renesančnej kultúry aj mnohé neskoršie duchovné trendy vrátane súčasných ezoterických hnutí.
Pre známych západných alchymistov, astrológov a mágov obdobia Renesancie je charakteristické to, že pokladali hermetické disciplíny za prostriedok poznania vesmíru s účelom priniesť úžitok ľudstvu. Boli praobrazom neskorších európskych vedcov, a niektorí z nich vedcami aj boli, a to tými najslávnejšími v dejinách vedy:
Paracelsus (Theophrastus Bombastus von Hohenheim, 1493–1541) bol jedným z najdôležitejších renesančných učencov. Odmietol viaceré okultné postupy, ktoré dominovali alchýmii počas predošlých období a zdôrazňoval pozorovania a experimenty, najmä pri skúmaní ľudského tela. Zavrhol napríklad magické teórie Agrippu a Flamela. Nepokladal sa za mága a vo všeobecnosti mágiou pohŕdal.
Ďalším menej známym renesančným alchymistom bol Michael Sendivougius (1566 – 1636), poľský filozof, lekár a chemik. Podľa niektorých zdrojov vydestiloval v svojom laboratóriu kyslík, a to niekedy okolo r. 1600, teda 170 rokov pred „oficiálnym objavom“, ktorý urobili Scheele a Priestley. Pokladal ho za elixír života.
Tycho Brahe (1546 – 1601), známy v dejinách vedy hlavne ako geniálny astronóm, bol alchymistom. Podobne aj Sir Isaac Newton (1643 – 1727), jeden z najslávnejších vedcov všetkých čias, bol taktiež alchymistom.
Slávni alchymisti európskej tradície
Heinrich Cornelius Agrippa von Nettesheim (1486-1535) sa pokladá za stredovekého čarodejníka, astrológa a alchymistu. Taktiež sa vníma aj ako jeden z prvých feministov, vďaka svojmu traktátu De nobilitate et praecellentia foeminei sexus declamatio (O ušľachtilosti a prevahe ženského pohlavia). Podobne ako Flamel, prispel k posunu alchymistického bádania od mystických otázok v smere okultizmu. Sledoval skoršie tradície experimentálneho skúmania a numerológie, no zaoberal sa aj teóriou mágie, ktorá posilňovala vnímanie alchýmie ako okultnej disciplíny. Napriek týmto „nekresťanským“ ideám, Agrippa sa sám pokladal za veriaceho kresťana, i keď sa často nachádzal v konflikte s cirkvou.
Agrippa sa narodil v šľachtickej rodine v Kolíne. Učil na univerzite v Dole (Francúzsko), kde ho za chrbtom volali heretikom. Neskôr spolupracoval so známym učencom Johannesom Trithemiusom. Práve jemu poslal svoju prácu De occulta philosophia libri tres, ktorá predstavovala zhrnutie okultných ideí tej doby. I keď ju Trithemius veľmi chválil, radil Agrippovi, aby ju držal v tajnosti. Agrippa ju teda nevydal a počas ďalších dvadsiatich rokov pokračoval v jej zdokonaľovaní.
Život Agrippu bol veľmi pestrý. Žil v Nemecku, Francúzsku a Taliansku, kde pôsobil ako teológ, lekár, právnik a žoldnier. Nejaký čas pracoval pre cisára Maximilána I., zrejme v oblasti vojenského umenia, ale aj vtedy sa venoval hlavne okultným vedám a teológii. Tieto jeho záujmy spôsobovali, že bol často zo strany cirkvi prenasledovaný a obviňovaný z rôznych foriem kacírstva.
Príbehy o tom, že Agrippa bol čiernym mágom, začali kolovať ešte za jeho života. Po jeho smrti sa však o tom hovorilo ešte viac. Rozprávalo sa, že Agrippu vždy sprevádzal démon v podobe čierneho psa, a keď Agrippa zomrel, pes sa hodil do rieky a utopil sa. Podľa ďalšieho príbehu Agrippu v jeho neprítomnosti navštívil akýsi pán, ktorý ho musel čakať v knižnici. Nič netušiac prečítal nahlas pár riadkov z magickej knihy, ktorá ležala na majstrovom stole. Na to sa objavil zlý duch a zahrdúsil návštevníka. Keď sa Agrippa vrátil, musel sa tela zbaviť. Rozkázal démonovi, aby vošiel do tela mŕtveho a oživil ho. Zomrelý vypochodoval z Agrippovho domu a došiel do miestneho trhu, kde ho démon nechal, a tak sa vytvorila ilúzia prirodzenej smrti.
Motívy z príbehov o Agrippovi sa stali súčasťou európskej folklórnej a literárnej tradície. Vo folklóre sa Agrippa stal postavou, ktorou matky strašili neposlušné deti. Čierny pes ako magická postava sa vyskytuje aj v neskorších legendách o Faustovi, a v súčasnosti aj v príbehu o Harrym Potterovi. V 19. st. Agrippu spomínala v svojich príbehoch Mary Shelley, a to tak v románe o Frankensteinovi, ako i v poviedkach, kde Agrippa vystupuje ako slávny alchymista, ktorý vynašiel elixír mladosti. Ako slávny alchymista sa Agrippa objavuje aj v opere Sergeia Prokofieva, aj v sérii príbehov o Harrym Potterovi.
John Dee (1527 – 1608) bol najznámejším anglickým okultným učencom obdobia Renesancie. Bol známy ako astrológ, kryptograf, alchymista a všeobecný „vedecký poradca“ (údajne aj špión) kráľovnej Alžbety I. Bol autoritou v skúmaní diela Rogera Bacona a dokonca napísal o tom traktát (Monas Hieroglyphica, 1564) silne ovplyvnený ideami kabbaly. Najmä sa však zaujímal o dielo Cornelia Agrippu, v korom ten popisoval rozličné druhy duchovných bytostí.
Dee veril v existenciu aj anjelov, aj démonov, ale vyhýbal sa zlým duchom. Snažil sa komunikovať s anjelmi, a to tak, že meditoval pozerajúc do zrkadla alebo krištáľovej gule. V 1581 r. zaznamenal svoj prvý úspech. Pokračoval v meditáciách a o rok na to mal víziu, pri ktorej z jeho okna v žiarivom svetle vystúpil archanjel Uriel. Dal Deeovi krištáľovú guľu, s ktorou ten mal meditovať (dnes sa uchováva v Britskom Múzeu). Napriek tejto anjelskej asistencii Dee mal isté problémy pri komunikácii s božskými bytosťami, pretože si nič nepamätal zo svojich vízií. Hľadal teda vhodné médium, ktoré aj našiel v podobe Edwarda Kellyho. Ten mal vízie, v ktorých sa stretával s anjelmi, a Dee počas jeho nadprirodzených stretnutí sedel pri ňom a zapisoval dialógy.
Na rozdiel od Deeho, ktorého bádateľa väčšinou pokladajú za človeka úprimne hľadajúceho pravdu, Kelly bol pravdepodobne podvodníkom, ktorý zneužíval Deeho, aby mal materiálne zabezpečenie. Je známe, že vždy nosil tesne priliehajúcu čiernu čapicu, ktorá mala zakrývať skutočnosť, že jeho uši boli odseknuté ako trest za falšovanie. Pokiaľ ide o jeho vízie, nie je jasné, či aspoň časť z nich bola skutočná. V každom prípade spolupráca Deeho a Kellyho bola plodná v zmysle produkovania manuskriptov popisujúcich Kellyho vízie. Kelly sa údajne venoval aj nekromancii, čo ovplyvnilo neskoršie príbehy o tejto dvojici. Je však málo pravdepodobné, že citlivý Dee, ktorý sa vždy vyhýbal démonom, by bol ochotný oživiť mŕtveho.
Dee a Kelly sa vďaka svojim experimentom rýchlo stali slávnymi a o niekoľko rokov ich zavolal k sebe na zámok poľský magnát Laski. Strávili uňho istý čas a experimentovali nielen vo vyvolávaní anjelov, ale snažili sa nájsť kameň mudrcov. Kelly pritom rozprával Laskému o tom, že ho anjeli vyvolili a že sa stane veľkým politickým vodcom. Keď sa postupne ukázalo, že ani alchýmické, ani politické predpovede sa neplnia, Dee a Kelly odcestovali do Prahy, kde sa ukázali na dvore cisára Rudolfa. Museli však odtiaľ rýchlo odísť naspäť do Poľska, pretože na nich pápež Sixtus V. vydal zatykač za kacírstvo.
V Poľsku Kelly prišiel s novou informáciou od anjelov: ukázalo sa, že odteraz Dee a Kelly sa majú deliť o všetko vrátane žien. Dee ho údajne poslúchol aj napriek protestom svojej ženy, no partnerstvo s Kellym tento zásah neprežilo. Krátko na to sa Dee a Kelly navždy rozlúčili a Dee sa vrátil do Anglicka. Tam sa v pokoji dožil staroby, zarábajúc na život horoskopmi. Nikdy už nenašiel takého produktívneho asistenta ako Kelly, no sám vízie údajne mal.
Legenda o Faustovi
Faust alebo Faustus je protagonistom nemeckej legendy, v ktorej stredoveký učenec uzaviera zmluvu s diablom. Faustus sa však objavuje už v oveľa skoršom období, a to v niektorých traktátoch sv. Augustína ako jeho proti-kresťanský oponent. Meno „Faust“ sa postupne stalo synonymom šarlatánskeho alchymistu či astrológa, ktorého pýcha vedie k jeho záhube.
Je možné, že meno „Faust“ (čo v nemčine znamená „päsť“) súvisí s talianskym slovom fausto odvodeným z latinského faustus, čiže „šťastný“. Môže tiež byť odvodené aj z latinského fustum – „doktorská palica“, ktorá bola atribútom lekárov tej doby.
Pôvod postavy Fausta je nejasný, hoci sa vo všeobecnosti usudzuje, že jeho príbeh sa zakladá na živote nemeckého mága a alchymistu Dr. Johanna Georga Fausta (približne 1480 – 1540), ktorý pochádzal buď z Knittlingenu, alebo z Württembergu, a študoval na univerzite v Heidelbergu. Prvý písomný záznam Faustovej legendy s názvom Historia von Dr. Iohan Fausten napísaný v nemčine pochádza z r. 1587. Má pravdepodobne skoršiu latinskú predlohu. Rozpráva o učencovi, ktorý v honbe za vedomosťami uzavrel zmluvu s diablom. Podľa ďalšieho príbehu bol Faust vo väzení a podvodom otrávil svojho strážcu, keď mu sľúbil zázračný prostriedok na holenie a namiesto toho mu podal arzén. Martin Luther a Philipp Melanchton tvrdili, že Faust uzavrel zmluvu s Mefistom, kráľom démonov.
Existujú aj iné teórie týkajúce sa pôvodu Faustovej legendy. Za pôvodnú inšpiráciu sa niekedy pokladá divadelná hra pripisovaná istej Anne Bijns a datovaná koncom 14. – začiatkom 15.st., v ktorej mladá žena zapredá démonovi dušu výmenou za poznanie siedmich tzv. slobodných umení. Za nejaký čas to žena oľutuje a vedie dlhý život plný pokánia. Na konci hry je jej duša, na rozdiel od Faustovej, zachránená.
V poľskom folklóre existuje príbeh o pánovi Twardowskom, ktorý korešponduje príbehu o Faustovi a pravdepodobne vznikol v tom istom čase. Nie je jasné, do akej miery tieto dva príbehy sa ovplyvňovali navzájom a z akého zdroja vzišli. Predpokladá sa, že postava pána Twardowského sa môže zakladať na príbehoch o Johnovi Deem a Edwardovi Kellym. Spojenie s Poľskom však existuje aj v prípade historického Johanna Fausta, keďže podľa Melanchtona študoval v Krakove.
Väčšina bádateľov sa domnieva, že najstaršie verzie legendy o Faustovi vznikli v severnom Nemecku v ranom novoveku. Je však pravdou, že tento príbeh predstavuje variáciu oveľa staršieho príbehu o zmluve z diablom, ktorý nachádzame už v staroveku (Theophilus z Adany).
V Anglicku sa nemecký príbeh o Faustovi objavuje v r. 1592 ako „Príbeh prekliateho života a zaslúženej smrti Doktora Iohna Faustusa“. Tento anglický preklad z nemčiny použil Christopher Marlowe a napísal hru „Tragický príbeh Doktora Faustusa“, ktorá bola publikovaná v r. 1600. Pri písaní sa Marlow inšpiroval aj inými zdrojmi, pravdepodobne aj životom Johna Deeho.
Najslávnejší Faustov príbeh však napísal Goethe, ktorý pretvoril jednoduchú kresťanskú morálku Faustovej legendy do zložitej drámy. Goethe bol Faustovým príbehom takpovediac posadnutý a zdokonaľoval svoje dielo viac ako šesťdesiat rokov. Zabudoval doňho rozličné stredoveké, rímske, východné a grécke motívy, kresťanské myšlienky a filozofické úvahy. Faust tu vystupuje ako človek, ktorý sa snaží nájsť skutočnú podstatu života, lásku a šťastie. Napriek hriechom jeho túžba po vedomostiach a pochopeniu ho napokon vykúpi. Na rozdiel od starších verzií je teda Goetheho Faust na konci príbehu zachránený.
Kabbala (hebr. קַבָּלָה, Qabbālāh, Kabala) doslova znamená „to, čo je prijaté“ alebo „tradícia“. Predstavuje ústrednú mystickú tradíciu judaizmu. Doktríny a praktiky kabbaly boli zachovávané počas posledných 2000 rokov a patria k najdôležitejším ezoterickým systémom európskej kultúry.
Hlavnou ideou kabbaly je to, že ovládanie istých vedomostí približuje človeka k Bohu. Preto môže byť obdarený lepším pochopením toho, ako stvorený Bohom vesmír funguje. Môže to viesť k prorockým schopnostiam a dokonca aj k ovládaniu prírodných síl.
Podľa kabbalistickej tradície tieto vedomosti mali židovskí patriarchovia, proroci a mudrci, ktorí ich ústne odovzdávali v priebehu vekov. Kabbala teda údajne bola „vpletená“ do židovskej kultúry a náboženských textov. V 10 st. pred n. l. však bola kabbala podľa tradície známa všetkým Židom. Stala sa tajným ezoterickým poznaním len po sérii cudzích vpádov, keď Sanhedrin (rada duchovných vodcov) sa rozhodol, že môže byť zneužitá, - či už dobyvateľmi, alebo v dôsledku diaspóry Židov v cudzích krajinách.
V súčasnom ortodoxnom judaizme kabbalou sa môže zaoberať len ženatý muž, ktorý má vyše 40 rokov. Napriek tejto utajenosti už od raného stredoveku kabbala priťahovala záujem ne-židovských učencov a filozofov. V súčasnosti jej kľúčové texty sa dočkali prekladu a zverejnenia, a tým sa stali súčasťou západnej kultúry ešte vo väčšej miere.
Kabbala sa dostala do hermetickej tradície už v 15. st., keď Giovanni Pico della Mirandola vytvoril synkretický svetonázor predstavujúci kombináciu platónskych, neoplatónských, aristotelevských, hermetických a kabbalistickýc ideí. Domnieval sa, že židovská kabbala v skutočnosti obsahuje tajomstvá kresťanského zjavenia. Táto kresťanská verzia kabbaly sa nazývala Cabala. Ďalej ju rozvíjal jezuitský mních Athanasius Kircher, ktorý ju kombinoval aj ďalšími elementmi, najmä orfizmom a egyptskou mytológiou. V súčasnosti tento synkretický systém, ktorý sám prešiel dlhším vývojom, sa nazýva Qabalah. Zachováva veľa spoločného s židovskou kabbalou. Výrazne ovplyvnil všetky neo-pohanské hnutia a hnutie New Age.
Legenda o Golémovi
V židovskom folklóre postavy kabbalistov boli opradené mnohými legendami, ktoré sa stali súčasťou európskej kultúry. Jednou z najznámejších je príbeh o golemovi. Vo folklóre označuje oživenú bytosť stvorenú z neživej hmoty.
Slovo golem sa v hebrejčine odvodzuje od slova gelem, čiže „surovina, materiál“ a doslova znamená „zámotok“, „kokón“. Môže však znamenať aj „hlúpy“ alebo „bláznivý“. V Starom Zákone sa toto slovo používalo vo vzťahu k neopracovanej alebo neúplnej hmote, v Mišne vo vzťahu k nevzdelanej osobe. V niektorých slangoch jidiš je nadávkou označujúcou niekoho nešikovného alebo pomalého.
Najstaršie príbehy o golemoch sa datujú raným obdobím judaizmu. V Talmude sa napríklad hovorí, že Adam bol pôvodne stvorený ako golem. Podobne ako Adam všetci golemovia sú stvorení zo zeme. Môže ich stvoriť len svätý človek, ktorý je blízko k Bohu a v dôsledku toho môže čiastočne nadobudnúť božskú múdrosť a schopnosti. Jednou z nich je stvorenie života. No akokoľvek je človek svätý, môže stvoriť len tieň toho, čo je stvorené Bohom. Už v skoršom období sa za jednu z hlavných čŕt golemov odlišujúcich ich od božského stvorenia pokladala neschopnosť reči. Hovorilo sa, že ak sa golem naučí hovoriť, dá mu to dušu, a keďže golem podľa definície nemôže byť dokonalým stvorením, táto schopnosť ho môže urobiť veľmi nebezpečným.
Ak niekto mal golema ako služobníka, pokladalo sa to za najvýraznejší znak múdrosti a svätosti. V stredoveku kolovalo veľa takých legiend o prominentných rabínoch. Neskôr k charakteristikám golemov pribudli ďalšie črty. Vo mnohých príbehoch golem je popísaný magickými alebo náboženskými formulkami, ktoré ho oživujú. Mohlo to byť napríklad jedno z mien Boha napísané na čele golema, na kuse papiera pripevneného k jeho hlave či na hlinenej tabuľke pod jeho jazykom. Alebo to mohlo byť slovo emet – „pravda“ – napísané na jeho čele. Keď sa zotrelo písmenko „e“, slovo sa zmenilo na met, čo v hebrejčine znamená „mŕtvy“ a golem teda bol deaktivovaný.
V najznámejšom príbehu o golemovi vystupuje rabín Judah Loew Maharal, ktorý žil v 16. storočí v Prahe. Podľa tradície vytvoril golema, aby chránil pražské geto Jozefov pred anti-židovskými útokmi. Tento príbeh sa po prvý krát objavil v tlačenej verzii v r. 1847 v zbierke židovských príbehov s názvom Galerie der Sippurim, ktorá vyšla v Prahe. O šesťdesiat rokov neskôr vyšla literárna verzia príbehu, ktorej autorom bol Yudl Rosenberg (1909).
V legende cisár vydáva nariadenie, podľa ktorého všetci Židia v Prahe majú ísť do vyhnanstva alebo ich majú vyvraždiť. Rabín vytvorí golema z hliny nazbieranej na brehoch Vltavy podľa kabbalistických návodov a oživí ho tajnými zaklínadlami. Chce, aby golem chránil obyvateľov geta. No golem rastie, stáva sa čoraz viac násilníckym a začína zabíjať ne-židovských obyvateľov Prahy. V niektorých verziách sa obráti aj proti Židom a dokonca aj proti svojmu stvoriteľovi. Cisár teda požiada rabína Loewa, aby golema zničil, a na oplátku mu sľúbi, že Židia už nebudú prenasledovaní. Rabi túto ponuku prijíma. Zotiera prvé písmenko slova emet alebo aemaeth (Božia pravda) z čela golema a tým ho deaktivuje. No nezničí ho úplne. Dáva cisárovi najavo, že golem zostane v hrobke v priestoroch pražskej synagógy Altneuschul, a keď to bude potrebné, bude znovu oživený. Podľa legendy hrobka obsahujúca neforemnú hmotu sa dodnes nachádza vnútri synagogy.
Prakticky vo všetkých legendách golemovia sú neschopní obrátiť sa proti svojmu stvoriteľovi. Jeden príbeh však hovorí, že rabín Eliyahu z Chelmu stvoril golema, ktorý rástol a rástol a napokon sa nedal zničiť nijakým spôsobom, len s použitím lesti. Napokon padol na svojho stvoriteľa a rozmliaždil ho. Téma pýchy golemov pripomína príbehy o Frankensteinovi alebo folklórne príbehy o magických veciach, ktoré sa obracajú proti svojim pánom-čarodejníkom. Zostáva častým motívom v súčasných príbehoch o golemoch.
Motív golema sa dostal do širších vrstiev európskej kultúry koncom 19.st. Spisovateľ Gustav Meyrink v r. 1915 napísal román „Golem“. Zakladal sa na stredovekých legendách, v ktorých golema stvoril rabín Judah Low ben Bezalel. Táto kniha inšpirovala niekoľko nemých filmov a ďalšie literárne výtvory. Tieto príbehy sa vyvíjali aj smere splynutia s ďalšími európskymi motívmi, ako napríklad v románe Mary Shelley „Frankenstein“ alebo v príbehoch o alchymistoch, ktorí vytvárajú homunkulov.
V Prahe motív golema je veľmi populárny a stal sa súčasťou obrazu mesta. Spájajú sa s ním aj rozličné novodobé legendy. Priestory, kde podľa stredovekej legendy leží golem, sú v súčasnosti uzavreté pre publikum. Rozpráva sa, že istý rabín koncom 20 st. ich navštívil a keď odtiaľ vyšiel, vyzeral vystrašene a roztrasene. Ďalší príbeh hovorí o nacistovi, ktorý sa počas druhej svetovej vojny dostal do týchto priestorov, aby zničil golema; namiesto toho však zahynul sám.
Jedným z najstarších ezoterických európskych hnutí sú rozenkruciáni. Vzniklo začiatkom 17.st., keď boli publikované tri záhadné knihy o živote Christiana Rosenkreutza. Rosenkreutz sa údajne narodil v 1378, zomrel ako 106 ročný na Blízkom Východe a založil bratstvo Spiritus Sanctum alebo Spoločnosť Ducha Svätého, cieľom ktorej bolo nastoliť blahobyt pre všetkých ľudí prostredníctvom sociálnych reforiem a pomoci chudobným a chorým. Autorom týchto spisov podľa súčasných bádateľov bol luteránsky kňaz Andreae (1586-1654), ktorý vytvoril mýtus o Rosenkreutzovi s účelom nájsť prívržencov pre svoje myšlienky.
Vzápätí po publikovaní prvých rozenkruciánskych kníh sa objavili nové spisy a rozenkruciánske spoločnosti začali vznikať po celej Európe. V 19.st. záujem o učenie sa obnovil, najmä v Británii a Amerike. Vznikli nové spoločnosti: Fraternitas Rosae Crucis (1858), Societas Rosicruciana (v Anglicku 1865, v Amerike 1907), Rozenkruciánske Bratstvo (1907), Staroveký a Mystický Rad Rúže a Srdca (1915) a Lectorium Rosicrucianum (1924), najvplyvnejšia spoločnosť v súčasnosti, ktorá má pobočky v Británii, Amerike a okolo 12 ďalších krajín a svoj časopis Pentagram, publikovaný v desiatich jazykoch.
Viaceré ezoterické spoločnosti a kulty, ktoré vznikli v 19.st., boli ovplyvnené gnostickými ideami. Madame Helena P. Blavatsky, ktorá v r. 1875 založila teozofiu, videla v gnostikoch predchodcov súčasných okultných hnutí a pokladala ich za strážcov spirituality, stratenej ortodoxnými kresťanmi. Toho istého názoru boli aj iní zakladatelia okultných hnutí: Rudolf Steiner (antropozofia), Alice Bailey (Arcane Scool), Guy a Edna Ballard (I Am Movement), Elizabeth Clare (Prophet´s Church Universal and Triumfant) a predstavitelia iných ezoterických hnutí. Aj známy Hermetický Rad Zlatého Úsvitu, ktorý vznikol v r.1887 prijal mnohé koncepcie gnosticizmu. Najznámejší (neslávne) člen radu Aliester Crowley založil cirkev Ecclesia Gnostica Catholica ako pobočku svojho radu Argentum Astrum.
Všetky tieto hnutia sa hlásia k pôvodnej západnej mystickej tradícii, nazývanej hermetickou. Ich učenia vo väčšine prípadov obsahujú elementy mágie, alchýmie, astrológie, kabbaly, Tarotu a často sú preniknuté neoplatónskymi a gnostickými ideami. Všetky tieto skupiny zdôrazňujú ezoterické tajné učenie, skrytú božskú podstatu človeka a kontakt s vyššími duchovnými bytosťami, nazývanými majstri alebo adepti. Ich príťažlivosť pre intelektuálov konca 19. - začiatku 20.st. vo veľkej miere vyplývala z situácie, v ktorej sa vtedy ocitli ľudia, hľadajúci duchovnú cestu. Teória Darwina a rozvoj prírodných vied prispeli k tomu, že vzdelaný človek si musel vybrať medzi postojom ateistu alebo postojom veriaceho, neuznávajúceho racionálne argumenty. Ezoterické učenia, ktoré zabudovali do svojich učení spolu s mystickými elementmi i teóriu evolúcie a zdanlivo “vedecké” postupy, ponúkali hľadajúcemu strednú cestu medzi týmito dvoma extrémami.
V 19.st. vznikla aj Cirkev Katarov, členovia ktorej tvrdili, že zachovávajú tradíciu stredovekých katarov, ktorým sa podarilo uniknúť inkvizítorom a odovzdať svoje tajné učenie nasledujúcim generáciám. Po tom, ako katari odišli z historickej scény, stali sa stredobodom mnohých legiend a príbehov, ktoré nemali nič spoločné s historickou realitou. Väčšinou boli prezentovaní ako strážcovia Svätého Graalu; avšak jedna modernejšia “vedecká teória” hovorí o tom, že ich učenie pochádza od samotného Ježiša, ktorý nezomrel na kríži, ale v židovskej komunite v Pyrenejach ako otec rodiny. Ježišove deti údajne boli prvými katarmi; po vyhubení katarských komunít ich učenie zachovávali templári a rozenkruciáni. Dnes niekoľko gnostických hnutí nárokuje právo na uchovávanie katarského učenia. Napríklad Spoločnosť Pamäti a Štúdia Katarizmu podporuje skôr romantizujúci pohľad na katarov. Členovia iných skupín o sebe tvrdia, že sú reinkarnovanými katarmi, ktorí si pamätajú predošlé životy. Pre mnohých Francúzov obraz katarov je nostalgickou spomienkou na stredovekú kultúru v južnom Francúzsku.
K ezoterickým hnutiam patrí aj moderné čarodejníctvo, ktoré na Západe vzniklo v štyridsiatych rokoch 20. storočia. Hlavnú rolu pritom zohral anglický úradník Gerald Gardner, inšpirovaný pravdepodobne historickým traktátom Margaret Murray Čarodejnícky kult v západnej Európe (1921). Táto kniha prezentovala stredoveké čarodejníctvo ako predkresťanský kult plodnosti s ústredným momentom striedania ročných období a uctievania rohatého boha a jeho ženskej polovice Diany. Margaret Murray tvrdila, že inkvizícia prekrútila význam dedinských rituálov a interpretovala tento kult ako uctievanie satana. Čarodejnice prirovnávala k šamanom, ktorí opúšťajú svoje telo, aby vykonávali isté činnosti, ktoré prispievajú k blahobytu spoločnosti.
Gardner napísal niekoľko fiktívnych etnografických diel o súčasných bosorkách, ktoré praktizujú tajné rituály roľníckych predkov a splnové uctievanie bohyne Zeme i jej manžela. Podľa Gardnera mali bosorky-čarodejnice prastaré korene a nadprirodzenú moc, ktorá sa odovzdávala z generácie na generáciu, pričom čarodejníctvo predstavovalo najstaršie náboženstvo na svete, v ktorom sa Zem uctievala ako Veľká bohyňa pod rôznymi menami – Aštarta, Innana, Isis, Cerridwen. Na rozdiel od iných ľudí, písal Gardner, sú čarodejnice šťastné a spokojné bytosti, pretože ich umenie prináša intuitívne pochopenie prírody, spevu vtákov, zmien ročných období i zmien v živote ako takom a zároveň vedomie jednoduchej pravdy: pre človeka neexistuje nič, čo by nebolo darom bohov.
Gardner založil niekoľko čarodejníckych skupín (covens), ktoré viedli ženy nazývané veľkňažky. Z týchto skupín vznikali ďalšie a ďalšie. V súčasnosti existuje viacero druhov čarodejníctva: gardnerovské, alexandrovské (pochádzajúce od Alexa Sandersa, ďalšej charizmatickej osobnosti čarodejníctva, ktorý bol známou postavou šesťdesiatych rokov), feministické, „tradičné“ a mnohé ďalšie. Skupiny sa odlišujú svojím štýlom a zvykmi, avšak spája ich ústredný prvok – uctievanie Bohyne a základné jadro rituálov. Stretávajú sa počas významných dní, ktoré sa vzťahujú na ročné obdobia, ako sú Beltane (1. máj), Lammas (1. august), Halloween (31. október) alebo Candlemas (2. február). Ďalšie stretnutia sa odohrávajú za splnov Mesiaca. Vtedy čarodejnice kúzlia a vykonávajú rituály, zamerané na konkrétne ciele (napríklad vyliečiť Janinu nádchu alebo nájsť Richardovi prácu). Skupiny nie sú veľké – od troch do trinástich ľudí – a ich členovia vnímajú coven ako svoju rodinu.
Súčasné západné čarodejníctvo je svetom tajomstva a bohatej symboliky. Hlavným symbolom nadprirodzenej moci zasvätených je atham, nôž s tmavou rukoväťou. Ďalšími sú špeciálne poháre, nádobky a niekedy aj biče. Vždy tu je oltár Bohyne, zvyčajne ozdobený rastlinami, so sviečkami na štyroch svetových stranách, ktoré symbolizujú štyri svetové elementy alebo druhy energie. Ďalším symbolom je nahota – znak slobody, ale taktiež asociácie čarodejníctva so sexualitou. Avšak neodohrávajú sa tu žiadne orgie. Tance nahých čarodejníc v kruhu nie sú spojené s erotikou, ale sú znakom pohanstva a neviazanej životnej sily.