Kráľ Artuš
Kráľ Artuš
Kráľ Artuš predstavuje súčasne historickú postavu a mýtického hrdinu. Môže slúžiť ako jeden z najvýraznejších príkladov „historizácii“ folklórnych postáv alebo naopak, „folklorizácii“ postav historických: istý britský vojvodca, ktorý na začiatku 6. st. bojoval na doposiaľ presne nelokalizovanom mieste Británii proti Sasom, sa postupne stal stredom najveľkolepejšieho pevninského cyklu povestí a predobrazom európskych kniežat vo všeobecnosti. Táto historicky nezreteľná postava už po stáročia priťahovala ako magnet rozličné mytologické štruktúry vrátane kresťanských, hlavne však keltské. Až dodnes sa nachádza artušovská tematika na horných priečkach rebríku bestsellerov a slúži ako inšpirácia pre umelcov všetkých druhov.
Vývoj legendárneho obrazu kráľa Artuša a jeho súvislosť s historickou postavou cornwalského vojvodcu
Na historickú „identitu“ Artuša sa vzťahujú viaceré teórie. Avšak otázka, či historický Artuš existoval, nie je vyriešená. Viacero kníh, článkov a webových stránok implicitne predpokladajú, že za artušovskými legendami stojí skutočná historická postava, ale tento predpoklad vôbec nie opodstatnený. Každý, kto sa zaoberal stredovekou literatúrou vie, že historizácia nehistorických mýtických postáv – veľmi často prostredníctvom asociácie s istou dôležitou udalosťou – je v dejinách bežným javom. Príkladmi môžu byť:
- Hengest a Horsa - bohovia koní z Kentu, ktorí boli historizovaní anglických historikom Bedou v 8.st. ako postavy hrajúce dôležitú úlohu pri anglosaskom dobývaní východného Anglicka v 6.st.;
- Merlin (velšský Myrddin), ktorý bol aponymnou postavou s menom odvodeným z Caer-fyrddin;
- severský hrdina Sigurd/Siegfried, ktorý bol asociovaný so slávnou bitkou medzi Hunmi a Burgundcami v 437 r. v Piesni o Nibelungoch.
Keď zoberieme do úvahy podobné procesy, nemôžeme robiť nijaké a priori predpoklady o tom, či daná postava je svojim pôvodom historická, mýtická alebo fiktívna – každý prípad sa musí posúdiť na základe dostupného materiálu. Keď máme takú postavu ako Artuš, musíme ju skúmať buď ako historickú postavu, alebo ako postavu legendárnu, bez a priori spojenia medzi týmto dvoma úrovňami.
Jedným z najdôležitejších zdrojov pri skúmaní „historického“ Artuša sú archeologické nálezy – a to je v podstate jediný spoľahlivý zdroj. Existuje však len jediný relevantný archeologický doklad existencie Artuša: je to kríž z Glastonbury s nápisom, podľa ktorého kráľ Artuš aj s manželkou leží v hrobe nájdenom mníchmi Glastonbury v r. 1191. Niektorí bádatelia sa domnievali, že kríž sa datuje 10. alebo 11. st., no v súčasnosti je jasné, že bol to podvrh, urobený na konci 12.st.na základe slávnej knihy Geoffreya z Monmouthu Historia Regum Britanniae.
Treba zdôrazniť, že obraz kráľa Artuša, s ktorým sa môžeme stretnúť v neskorých stredovekých textoch (najznámejší v súčasnosti), sa nezhoduje s obrazom skorších historických zdrojov. Tesne pred r. 1139 spomínaný Geoffrey z Monmouthu (Galfridus Monemutensis) napísal svoje dielo Historia Regum Britanniae (História kráľov Británie), ktorá preslávila Artuša a urobila z neho medzinárodného paradigmatického vojvodcu. Táto kniha sa v Európe rýchlo stala veľmi známou a ovplyvnila artušovské legendy do takej miery, že historici, ktorí pokladajú vykreslený Geoffreyom obraz Artuša za jeho vlastný vytvor, rozpoznali nutnosť označiť pramene napísané pred Geoffreyom pred-Galfridskými (‘pre-Galfridian’ sources). Výnimkou je bádateľ Geoffrey Ashe, ktorý tvrdí, že skutočným prototypom Artuša bol Riotamus, „kráľ“ Britonov v 5.st., a že Geoffrey mal k dispozícii prameň týkajúci sa práve tejto tradícii. Táto teória sa však väčšinou historikov zavrhuje.
Znamená to, že historický Artuš, ak vôbec existoval, sa môže hľadať len v pred-Galfridských zdrojoch. Sú ich celkom štyri:
- Annales Cambriae,
- Historia Brittonum (pripisovaná autorovi menom Nennius),
- zbierka heroických piesní o smrti Y Gododdin,
- štyri-päť zmienok o Artušovi v kontexte 6. a 7.st. v južnom Škótsku a južnom Walese.
Pozorné skúmanie týchto prameňov však ukazuje, že na ich základe sa rozhodujúce závery urobiť nedá. Napríklad Y Gododdin zjavne odkazuje na obraz Artuša z 9.- 10. st. (alebo aj skorší), ale tento obraz buď predstavuje mýtickú postavu, ktorá sa používa ako vzor – „superhrdina“, objekt pre „nemožné porovnanie“, alebo je mýtizovanou historickou postavou, o ktorej nemôžeme povedať nič konkrétne.
Jediné, čo s určitosťou môžeme o historickom Artušovi povedať je, že obraz Artuša ako historickej postavy existoval už v 9.st. Zahrňoval nasledujúce motívy: Artuš bol rímsko-britský vojvodca, ktorý niekedy v 5.-6.st. bojoval s Anglosasmi pri ich vpáde do Británie. Ak existoval, jeho moc sa pravdepodobne vzťahovala buď na keltské oblasti Walesu, Cornwallu a západných oblastí, alebo na brythonský „Starý Sever“, do ktorého patrili oblasti súčasného severného Anglicka a južného Škótska.
S Artušom sa stotožňovalo niekoľko neidentifikovateľných historických postáv: Lucius Artorius Castus, rímsky dôstojník, ktorý slúžil v Británii v 2.st.; rímski uzurpátori ako Magnus Maximus, a napokon takí pro-rímski britskí vojvodcovia alebo králi ako Riothamus, Ambrosius Aurelianus, Owain Ddantgwyn a Athrwys ap Meurig.
Pokiaľ ide o meno „Arthur“, je samo o sebe predmetom debát a je tesne spojené s otázkou Artušovej identity. Aj tu existuje viacero teórií. Niektorí bádatelia predpokladajú, že je odvodené z latinského „Artorius“, čo bolo meno istej rímskej rodiny. Podľa ďalších sa odvodzuje od velšského slova 5.-6.st. art, čo znamená „medveď“. Art + ur podľa toho znamená „medvedí muž“. Dvaja bádatelia Phillips and Keatman zasa dokazujú, že toto meno má dve komponenty. Prvou je velšské art a druhé je výsledkom opakovania latinského ursus, takže pôvodné meno podľa nich znelo „Artursus“. Podľa tejto teórie meno Arthur bolo skôr titulom, až kým ten „skutočný“ Artuš ho nepoužil ako svoje osobné meno. Tento predpoklad sa podporuje menom Artušovho otca, ktoré znelo Uther, čo je foneticky blízke slovu Arthur.
Folklórne artušovské motívy
Zatiaľ čo viacerí autori sú presvedčení, že práve dielo Geoffrey z Monmouthu je hlavným prameňom stredovekého záujmu o Artušovu postavu, iní tvrdia, že viaceré literárne príbehy boli nezávisle od Geoffreya preberané z bretónskej ústnej tradície a rozšírili sa na kráľovských a panovníckych dvoroch v Európe prostredníctvom profesionálnych rozprávačov nazývaných jongleurs. Francúzsky stredoveký autor Chrétien de Troyes v 12. st. zaznamenal tieto príbehy v The Matter of England, podobne ako Maria Francúzska v svojich lais. V každom prípade neskoršie príbehy pochádzajúce od týchto dvoch autorov i od mnohých ďalších sa zdajú byť nezávislé od Geoffreyovej Histórie.
V týchto romansoch, ktoré sa stali veľmi populárnymi v 12.st., Artuš predsedá rytierom Okrúhleho stola (Lancelot, Gawain, Galahad a i.). Jeho dvor sa nachádza v meste Camelot. Artušovi rytieri sa vydávajú na rôzne výpravy (najznámejšia je výprava za Svätým Grálom). Niekedy sa na Artušovom dvore vyskytuje mág Merlin. S menom Artuša sa v neskorších prozaických romansoch začali asociovať aj iné príbehy keltského sveta, ako napríklad príbeh o Tristanovi a Izolde. V neskoršej literatúre hlavným motívom sa stala láska medzi kráľovnou Ginevrou a Sirom Lancelotom, ktorá napokon viedla k zničeniu Artušovho kráľovstva.
Artuš
Krásna matka Artuša Ygerne, manželka vojvodu z Cornwallu, podobne ako matka Hérakla Alkmene, bola svojim slávnym synom obdarená len vďaka Merlinovym kúzlam (kráľ Uther Pendragon nadobudol výzor jej manžela a vďaka tomuto „čarovnému“ podvodu ju oplodnil).
Podobne ako nespočetní hrdinovia a polobohovia, je dieťa zo strachu pred nepriateľom vychovávané ďaleko do dvora svojho otčima. Ako keltský Cú Chulainn vykoná Artuš ako výrastok hrdinský čin (vytiahne meč z kameňa), čo mu dáva legitímny nárok na kráľovský trón. Za nadprirodzenú zbraň – meč Excalibur – vďačí potom Jazernej panne, ktorej pred smrťou meč musí vrátiť. (V tejto súvislosti sú dôležité nasledujúce momenty: spojitosť s posvätnosťou vody a materskou bohyňou v jej hrozivej a dobrotivej podobe; všade na keltskom území sa mená riek odvodzujú buď z galského *dewi alebo *dewa, *dewona - bohyňa; viac ako sto riek a potokov v starovekej Gálii zrejme pochádza z galského *matir, *Matrona.)
V najlepšom veku sa Artuš ožení s mladou Ginevrou, najkrásnejšou kňažnou, ktorá ho podvedie, alebo ju odvedie zvodca, ako v keltských príbehoch o Gráinne a Diarmaidovi alebo Deirdre a Naoiseovi. Bez ohľadu na to však vládne úspešne uprostred skvelého dvora podľa vzoru kniežacích dvorov Iného sveta, obklopený najzdatnejšími rytiermi. Artušov Okrúhly stôl býva interpretovaný okrem iného aj ako symbol zverokruhu.
Vo velšskom podaní pôsobí Artuš ako záchranca Mabona a vedie hon na božského kanca Twrcha Trwytha. Navštívi Annwn (podsvetie), aby ulúpil kotol hojnosti.
Nakoniec sa dočká zrady z vlastných radov: jeho syn a súčasne synovec Mordred, splodený nim so sestrou Morganou, sa usiluje o jeho trón a život. Síce Mordreda zabije, ale sám je v bitke smrteľne zranený. Tri urodzené dámy alebo víly, medzi ktorými je aj jeho sestra Morgana, ho odvezú cez more na ostrov Iného sveta Avalon, odkiaľ sa jedného dňa vráti uzdravený.
Ľudovejšie lokálne varianty trvajú na tom, že spí uprostred svojich rytierov v nejakej jaskyni v Anglicku, Škótsku alebo Walesu a čaká, až ho Británia zavolá. V tomto podaní pôsobí aj ako zabijak obrov, a niekedy dokonca aj ako samotný obor, ktorý sedáva na vrcholku hory a ako kamienky z topánok vyklepáva do krajiny celé skalné bloky.
S Artušom sa niekedy spája aj predstava o Divokom hone, rozšírená v stredoveku v germánskych oblastiach, Británii a alpských oblastiach: fantazmagorická skupina poľovníkov na koňoch a so psami sa preháňa po oblohe alebo tesne nad zemou. Poľovníci môžu byť zomrelí, alebo nadprirodzené bytosti, niekedy však sú to ženy sprevádzajúce bohyňu, najčastejšie Dianu. Zatiaľ čo na kontinente Divoký hon sa pokladá za zlé znamenie a vníma sa skôr negatívne, v stredovekých anglických romansoch poľovníci sú skôr bytosti z keltského Iného sveta.
Avalon a Glastonbury
Podľa Geoffreya z Monmouthu je Avalon ostrov, na ktorý Morgana odváža smrteľne zraneného Artuša. Je totožný s velšským Ynys Avallach – ostrovom jabĺk a Insula Pomorum z Geoffreyovej Vita Merlini (por. Hersperidy). Panujú tu rozprávkové, ba priam rajské pomery. Víla Morgana a jej deväť sestier sa tu starajú o zdravie ľudí, ktorí sa dožívajú viac ako sto rokov. Ostrov leží tam, kde zapadá slnko. Je jedným z mnohých ostrovov keltského Iného sveta.
Žiadny básnik síce Avalon zemepisne neidentifikoval, ale mnísi z opátstva Glastonbury v roku 1191 objavili na svojom cintoríne rakvu z jedného kmeňa stromu so ženskou a mužskou kostrou, na ktorej veku bolo napísané: „Tu leží slávny kráľ Artuš so svojou druhou manželkou Ginevrou, pochovaní na ostrove Avalon“. Treba poznamenať, že mnísi z tohto opátstva sa už v stredoveku pokladali za notorických falšovateľov.
Avšak stotožnenie Glastonbury (Somerset) s Avalonom zrejme nie je až také náhodné. Tri kopca na juh a na juhovýchod od stredu mesta tvorili skutočný ostrov v rozľahlej jazernej a močaristej krajine. Ešte dnes vystupujú v tejto vlhkej oblasti tzv. „hmly z Avalonu“ a dodávajú krajine akýsi neskutočný vzhľad. Najnápadnejší a najstrmejší kopec bol podľa nálezov už v dobe kamennej strediskom kultu materskej bohyne. Kopec zrejme predstavoval jej telo, ktoré vydáva celý život, aby ho v smrti pojalo zas. Tieto predstavy u Keltov pretrvávali a spájali sa s predstavami o vchode do Iného sveta (stopy keltskej svätyne).
Kresťanskí mnísi prostredníctvom kostola sv. Michala pohanstvo energicky potierali. Životopis sv. Collena zo 6.st. popisuje konfrontáciu svätca s „kráľom víl“ Gwynnom ap Nuddom, „pánom Annwnu“, ktorý pozve zbožného muža, aby sa zúčastnil hostiny vo vnútri hory. Ponúka mu jedlo a nápoje, svätec však cnostne odmietne. Keď ho rozhorčia orgie vnútri hory, pokropí kolom seba svätou vodou, na čo celá nádhera za rachotu hromu zmizne.
Srdcom Annwnu bol kotol hojnosti, ktorý podľa velšského podania snažil ukradnúť Artuš so svojou družinou. Predstava o tomto kotle je zrejme spojená s motívom Svätého Grálu, s ktorým stredoveká legenda spája práve opátstvo Gladstonbury. Podľa nej Grál sem priniesol Jozaf Arimatejský a zakopal ho pod Chalice Hill (Pohárový vrch) a hneď na to vybudoval zasvätený Matke Božej kostol, prvý v Británii – Lady Chapel. Z toho Gladstonbury odvodzovalo svoj nárok na prvenstvo medzi všetkými anglickými kostolmi.
Príbeh zo života sv. Gildy (6.st.) zhrňuje ešte pred objavením Artušovho hrobu najdôležitejšie motívy stotožnenia Gladstonbury s Avalonom. „Kráľ slnečnej zeme“ Melwas, sekularizované knieža Iného sveta, odvádza Ginevru, ktorá tu hrá rolu unesenej materskej bohyne, do svojej pevnosti na Toru. Artuš sa márne pokúša tam cez vodu preniknúť. Na svätcovo pranie ju Melwas konečne Artušovi vráti a oba sokovia sa v mariánskom kostole zmieria.
Komentáře
Přehled komentářů
haluz sice som to čítal pol dňaale zaujalo ma to!!! :)3=
hh:)
(Klaudiqa, 8. 9. 2009 17:21)
veľmi je to pekné sa mi to páči....mnoo newem čo mám dodaťť:)hh:)
fesak
(sasenka, 8. 4. 2009 9:17)si taky krASNYY.. som sa do teba zalubila.. a vtom filme ooo
paci sa mi to
(jakub, 24. 9. 2008 17:30)
pa ci sa mi tato stranka a este som si to aj vytlacil
árťúš
(árťúš, 3. 10. 2009 15:37)