KEKA fajné stránky pre keka študákov

Dodatok 2

Slovník arturiánskeho menného a miestopisného folklóru¹ 

Obsah

1. Úvod
2. Arturiánsky folklór: staré literárne odkazy
   1. Historia Brittonum § 73 & Culhwch ac Olwen
   2. Latinské životy svätých
   3. Englynion y Beddau, De Rebus Gestis Anglorum & Ymddiddan Gwyddno Garanhir ac Gwyn fab Nudd
   4. De Miraculis Sanctae Mariae Laudensis, Liber Floridus, Itinerarium Kambrie & Marwnat Cadwallon ap Cadfan
3. Katalóg arturiánskeho Onomastic a miestopisného folklóru
   1. Arturove skaly
   2. Arturove kruhy
   3. Arturove stoly
   4. Arturove kreslá
   5. Arturove sídla
   6. Arturove hroby
   7. Iné arturiánske symboly

1. Úvod

      Jednou stránkou bretónskej arturiánskej legendy, ktorej sa venovalo len málo pozornosti, je častý výskyt Artura v mennom a miestopisnom folklóre v Británii a Bretónsku. Najčastejší názor na tieto legendy bol, že by sme mali „prijať záver, že väčšina z nich zodpovedá viac literatúre ako pravému folklóru“ (G. Ashe: „Topography and Local Legends“; In: N. J. Lacy (ed.): The New Arthurian Encyclopaedia, New York & London 1996, s.455-8; na s. 457). Takéto predstavy však nemôžu byť predmetom skúmania. Ako podotkol Padel, arturiánske menné a miestopisné povesti by sme mali skôr chápať ako ústredné prvky týchto legiend. Zdá sa, že Artur bol predovšetkým mýtickým a/alebo legendárnym hrdinom, „vodcom skupiny hrdinov, ktorí žili mimo spoločnosti, a ktorých svet bol miestom pre magické zvieratá, obrov a iné podivuhodné udalosti, nachádzajúc sa v divých častiach krajiny“. Táto predstava Artura sa prinajmenšom od deviateho storočia dávala najavo prostredníctvom povestí, ktoré sa viazali k pozoruhodným miestam v krajine, najmä k prírodným skalám a prehistorickým pozostatkom, pričom sa hovorilo, že ide o viditeľné zvyšky Arturovej miestnej aktivity, čo sa na jeho pamiatku často nazývalo „Arturove X“ (O. J. Padel: „The Nature of Arthur“; In: Cambrian Medieval Celtic Studies 27, 1994, s. 1-31; citát na s. 14).

      Vyššie spomenutá predstava Artura ako lokálneho hrdinu sa dá nájsť všade, kde sa hovorilo bretónsky – v južnom Škótsku, Walese, na hraniciach medzi Walesom a juhozápadným Anglickom a v Bretónsku – a je prítomná dokonca i v najstarších prameňoch. Táto situácia nie je v skutočnosti vôbec neobvyklá; miestne ľudové povesti, predovšetkým povesti o miestnych názvoch, sú črty, ktoré sa opakovane objavujú v literatúre a folklóre vrámci keltských jazykov. Napríklad, z legendy o Fionn mac Cumhaillovi – ktorú Padel a iní chápu ako úzko súvisiacu s ranou arturiánskou legendou – vznikli v starej írskej tradícii rozličné verzie, ktoré boli podmienené práve miestnym folklórom a obyčajne rozprávali jednoduchú epizódu o hrdinovom živote a dobrodružstvách v divočine, pričom ich navzájom odlišovali črty krajiny alebo miestne názvy, podľa toho, na čo sa zameriavali; súvislý opis Fionnovho života a hrdinských činov sa zrejme objavil až neskôr ako literárne rozvinutie ústnej tradície (Padel, 1994: 22). Podobne sa v súčasnosti všeobecne prijíma, že i legenda o Tristanovi, tak ako ju nachádzame v prácach kontinentálnych básnikov a najmä Béroula, je odvodená z cornwallského menného a miestopisného folklóru (pozri najmä O. J. Padel: „The Cornish Background of the Tristan Stories“; In: Cambridge Medieval Celtic Studies 1, 1981, s. 53-81). Tieto príbehy boli skutočne tak populárne, že sa stali samostatným žánrom, ktorý je v Írsku známy ako dinnsheanchas, „miestna tradícia“, pričom známa Carmarthenská čierna kniha Englynion y Beddau je jeho osobitným waleským prípadom, ktorý sa týka predpokladaných miest odpočinku mýtických/folklórnych hrdinov (vrátane viacerých arturiánskych postáv).

      To, čo nasleduje, je rozdelené na dve časti. Prvá časť stručne poukazuje na niektoré kľúčové odkazy na arturiánsky folklór v starej literatúre. Druhá časť obsahuje katalóg ľudových tradícií, pričom rozvíja a diskutuje o niektorých bežných zjednocujúcich témach. V obidvoch prípadoch sa detailnosť použitého materiálu značne mení. V niektorých prípadoch máme zaznamenanú celú povesť; v iných prežilo len meno „Arturove X“, nie však vysvetľujúci príbeh, ktorý ho pôvodne sprevádzal. Za týchto okolností sa môžeme pokúsiť pôvodný príbeh len uhádnuť pomocou porovnania s inými podobnými mennými a miestopisnými tradíciami, arturiánskymi či inými (toto je problém, ktorý je bežný pre všetky postavy nachádzajúce sa v týchto kategóriách waleského folklóru – pozri C. Grooms: The Giants of Wales. Cewri Cymru, Welsh Studies 10, Lampeter 1993). Mali by sme poznamenať, že katalóg sa obmedzuje prevažne na tie legendy, ktoré sú spojené s menom vo forme „Arturove X“. Existujú aj iné arturiánske menné a miestopisné tradície, pričom o niektorých sa stručne hovorí v druhej časti, no celkovo ležia mimo rámca tohto dodatku. O dôležitých príkladoch týchto tradícií – napríklad miestnych menách, ktoré odrážajú umiestnenie rôznych povestí z Culhwch ac Olwen vo waleskej krajine – sa hovorí v hlavnej časti tejto práce, najmä v kapitolách 2 a 3.

      Dve črty, ktoré sa týkajú arturiánskych povestí, si zasluhujú bližší komentár. Prvou je tá, že tieto povesti sú pozoruhodne konzistentné v tom, ako vykresľujú miestneho Artura: príbehy a miestne mená, ktoré boli zozbierané v devätnástom a dvadsiatom storočí sa len veľmi málo líšia od tých, ktoré boli zaznamenané náhodne v dvanástom či trinástom storočí, a dokonca i od tých, ktoré sa nachádzajú v Englynion y Beddau a Historia Brittonum z deviateho storočia. Tento fakt usvedčuje z nesprávnosti starší názor, že post-galfridiánsky arturiánsky folklór nemá žiadnu hodnotu, keďže je výsledkom (alebo je nakazený) medzinárodnou literárnou legendou (pozri Padel, 1994: 25-30). Druhou črtou je fakt, že Artur bol, ako sa zdá, považovaný za obra, ktorý súťaží s inými obrami o prvenstvo, a to vo folklórnej súvislosti s rozličnými „kruhmi“ a inými „pozoruhodnými“ miestami v krajine. Takáto predstava sa dá zrejme nájsť v starých literárnych prameňoch – vrátane Historia Brittonum § 73, Preideu Annwfyn a Breuddwyd Rhonabwy – ale jedinečne zreteľná je mennej a miestopisnej tradícii, ako aj u folklórnych zberateľov, akým je Myrddin Fardd, ktorý poukazuje na príbehy o „obrovi Arturovi“, a tiež v rozsiahlej časti Groomsovho súčasného prehľadu waleských tradícií, týkajúcich sa obrov, ktoré sa venujú povestiam o Arturovi (pozri kapitolu 2; Padel, 1994; a Grooms, 1993, najmä s. 113-28).

      Napokon by sme mali poznamenať, že nasledujúci slovník nevyhnutne nemôže byť nestranný. Niektoré oblasti mali svoj miestny folklór detailne zaznamenaný od veľmi dávnych čias, kým v iných takáto antikvárna činnosť chýbala. V tomto fakte takmer určite spočíva zdroj veľkého množstva waleských miest v tomto zozname, ak ho porovnáme napríklad s nepatrným množstvom materiálu, ktorý pochádza z juhozápadu. To, že táto situácia neodráža realitu, je možné ľahko vidieť zo slov  Roberta Hunta, cornwallského folkloristu pôsobiaceho v polovici devätnásteho storočia, ktorý tvrdí, že vo východnom Cornwalle „všetky stopy akéhokoľvek neobyčajného druhu, ktoré sú nachádzané na skalách... sa takmer vždy pripisujú Arturovi“, a že „často sa dá stretnúť s posteľami, kreslami, jaskyňami [a kruhmi] kráľa Artura“, no ktorý je však potom schopný bližšie opísať len jedno také miesto, skalu v St. Columb v Cornwalli, p. s. č. SW913637 (R. Hunt: Popular Romances of the West of England. The Drolls, Traditions and Superstitions of Old Cornwall, tretie vydanie 1881, reprint Llanerch 1993, I, 186). Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje rozloženie folklóru v jednotlivých oblastiach, je, prirodzene, dostupnosť záznamov – napríklad Groomsov materiál z Bretónska je podobný tomu, ktorý zozbieral vo Walese, no keďže ho zatiaľ nepublikoval, v nasledujúcom slovníku sa v dôsledku toho nachádza veľmi málo bretónskeho folklóru. V každom prípade sa musí to, čo nasleduje, z týchto dôvodov považovať za provizórny zoznam; za jeho zostavenie sme značne zaviazaní Groomsovým dôležitým štúdiám v prípade Walesu, a v prípade zvyšku Británie práci Geoffreyho Ashea Traveller's Guide to Arthurian Britain (tretie vydanie, Glastonbury 1997).  

2. Arturiánsky folklór: staré literárne odkazy

1. Historia Brittonum § 73 & Culhwch ac Olwen

     To, ako významné je vyjadrenie Arturovej starej legendy prostredníctvom lokálneho menného a miestopisného folklóru, sa stáva zrejmé pri pohľade na dielo Historia Brittonum, ktoré bolo napísané v roku 829 alebo 830 n. l.. Kapitoly 67 až 75 tejto práce obsahujú opisy rôznych mirabilia, „zázrakov“ pochádzajúcich z Británie a Írska, o ktorých autor buď počul, alebo ich osobne zažil; pričom dva z nich majú arturiánsky charakter. Jeden opisuje miestopisnú ľudovú povesť, ktorá sa týka Arturovej vraždy a pohrebu svojho syna Amra:

     Existuje ďalší zázrak, ktorý sa udial v krajine nazývanej Ergyng (Ercing). Pri prameni tam leží hrob, nazývaný Llygad Amr (Licat Amr); meno muža, ktorého do toho hrobu pochovali, bolo Amr. Bol synom bojovníka Artura, a bol to on, kto ho tam zabil a pochoval. Muži prichádzajú zmerať hrob, a ten je niekedy šesť, niekedy deväť, niekedy dvanásť, niekedy pätnásť stôp dlhý. Akúkoľvek veľkosť nameriate pri jednej príležitosti, nikdy nenájdete tú istú veľkosť pri inej, sám som to skúsil. (J. Morris: Nennius: British History and the Welsh Annals, Chichester 1980, s. 42)

     Ide tu nepochybne o náhodné – a výnimočne dlhodobé; väčšina folklóru totiž ostala pred dvanástym storočím nezaznamenaná – prežitie mennej miestopisnej povesti, ktorá pochádza z miestneho ľudového folklóru, pričom bola vytvorená, aby vysvetlila meno Licat Amr a s ním súvisiaci hrob. Príbeh Artura, ktorý zabil Amra je inak neznámy, hoci „Amhar, syn Arturov“ sa objavuje v Geraint ako jeden zo štyroch Arturových komorníkov, nanešťastie však máme k dispozícii len najstručnejšie zhrnutie. Napriek tomu to stačí, aby bolo možné preukázať dávnu existenciu tohto materiálu i spôsob, akým sa k pozoruhodným črtám v divých častiach krajiny pripojili vysvetľujúce arturiánske príbehy. Ešte zaujímavejší je druhý arturiánsky mirabile:

     Existuje ďalší zázrak, ktorý sa udial v krajine nazývanej Builth. Je tam hromada kameňov, a na jednom z týchto kameňov, ktorý leží na vrchole kopy, je odtlačok psej stopy. Keď pes prenasledoval Twrcha Trwytha, teda Cafala (Cabala), bojovníka, ktorého prenasledoval Artur, vtlačil svoju stopu do kameňa, a Artur neskôr pod kameň, na ktorom bol odtlačok stopy jeho psa, zhromaždil kopu kameňov, a to sa nazýva Carn Cafal (Carn Cabal). Muži prichádzajú a berú kameň do svojich rúk na dobu celého dňa a celej noci, a na ďalší deň ho nájdu navrchu kopy kameňov. (Morris, 1980: 42)

     Carn Cabal je stará mohyla, ktorá dala meno vrchu Corn Cafallt, nachádzajúcemu sa blízko Rhaeadru (v Powyse). Opäť ide o neobyčajnú a zázračnú črtu krajiny, ktorej existencia a meno sú vysvetlené pomocou pripojenia arturiánskej mennej a miestopisnej povesti. Tento „zázrak“ sa stáva jedinečne zaujímavý z hľadiska prozaickej povesti z jedenásteho storočia Culhwch ac Olwen, z ktorej vieme, že prenasledovanie obrovského božského kanca Twrcha Trwytha (správnejšie Trwyda) bolo rozvinutou a dôležitou arturiánskou povesťou. Je príznačné, že pri svojom najstaršom výskyte je povesť celkom zakorenená v miestnom folklóre. Zdá sa, že tento fakt je skutočne pravdivý aj pre povesť v Culhwchu – prenasledovanie je tu umiestnené na niekoľko miest vrámci južného Walesu, napríklad na Cwm Kerwyn, najvyšší bod Preselských vrchov, a na rozličné miesta, ktorých mená súvisia, buď správne alebo prostredníctvom ľudovej etymológie, so sviňami (pozri ďalej kapitolu 2).

     Spoločná váha prác Historia Brittonum § 73 a Culhwch ac Olwen jednoznačne podčiarkuje predošlé závery o ústrednej úlohe miestneho folklóru pre ranú arturiánsku legendu. Hlbšie skúmanie skutočne vedie k záveru, že mnohé rané arturiánske povesti mohli byť vyjadrené, prinajmenšom čiastočne, prostredníctvom takého materiálu. Podľa toho vyzerajú Arturove porážky The Very Black Witch (Úplne čiernej čarodejnice – pozn. prekl.) a Dillusa Farfawga v Culhwchu, že sú vyjadrené a/alebo majú pôvod v miestnom mennom a miestopisnom arturiánskom folklóre, rovnako ako bitka medzi Arturom a obrom Rithom/Rethom, ktorá je jasne odvodená z folklóru, a ktorá sa nachádza v práci Geoffreyho of Monmouth'sa  Historia Regum Britanniae (pozri kapitolu 3, kde sa nachádza celá diskusia a rozvinutie týchto bodov).  

2. Latinské životy svätých

     Artur sa často vyskytuje v latinských životoch svätých z jedenásteho až trinásteho storočia. Najčastejšie v nich vystupuje ako „arogantný chamtivý tyran, ktorý je ponížený potupnou porážkou, ktorú neutrpel v ozbrojenom súboji, ale vďaka svojej detinskej chtivosti alebo neschopnosti zastať svoju tradičnú úlohu obra či premožiteľa drakov“. Napriek tomu sa v súčasnosti prijíma záver, že „arturiánske epizódy sa zdajú byť pravými fragmentmi arturiánskej legendy [pričom sú v súlade s portrétom Artura, aký sa nachádza v Culhwc ac Olwen, atď.], spracované tak, aby mohli zobraziť Artura v najhoršom možnom svetle“ (B. F. Roberts: Culhwch ac Olwen, the Triads, Saints' Lives; In: R. Bromwich a kol. (ed.): The Arthur of the Welsh, Cardiff 1991, s. 83). Ako som povedal, vo viacerých prípadoch sa zdá, že tieto epizódy pochádzajú z miestnych menných a miestopisných tradícií. V súlade s tým nachádzame v Lifrisovej práci Vita Sancti Cadoci, napísanej medzi rokmi 1061 a 1104, dve povesti o Arturovi, ktoré nie sú známe zo žiadneho iného zdroja, pričom jedna z nich je zdanlivo odrazom miestopisnej ľudovej povesti, týkajúcej sa výmeny magických a z iného sveta pochádzajúcich zvierat pri brode, kým druhá sa javí podobne ako ľudová povesť, v ktorej je Artur mocným bojovníkom, ochrancom a obrancom ríše resp. strážcom hranice, existujúcim mimo normálnej spoločnosti (pozri Padel, 1994: 7-8 a kapitola 5). Inak neznáme sú tiež povesti o Arturovi ako premožiteľovi drakov, ktoré spracovali autori waleskej práce Vita Prima Sancti Carantoci (okolo 1100?) a bretónskej práce Vita Euflami z dvanásteho storočia. V druhom spomínanom prípade sa zdá, že podľa svedectva Perrosa Reliefa mohol príbeh existovať už okolo roku 1110, pričom vykazuje jasné znaky odvodenosti z lokálnych miestopisných tradícií (pre celú diskusiu pozri kapitolu 3).  

3. Englynion y Beddau, De Rebus Gestis Anglorum & Ymddiddan Gwyddno Garanhir ac Gwyn fab Nudd

     Ako sme poznamenali v úvode, Englynion y Beddau z polovice devätnásteho storočia predstavuje starý waleský katalóg „miestnych tradícií“, pričom sa zaoberá predpokladanými miestami odpočinku mýtických/folklórnych hrdinov. Hoci sa v ňom nenachádzajú žiadne informácie o Arturovom hrobe, hovorí o hrobe jeho synovca Gwalchmeia – „Gwalchmeiov hrob je v Peryddone (peritone) / ako potupa ľudí“ – a tiež o jednom z jeho stálych spoločníkov, Bedwyrovi – „Bedwyrov hrob je na kopci Tryfan“ (P. Sims-Williams: The Early Welsh Arthurian Poems; In: Bromwich a kol. (ed.): The Arthur of the Welsh, Cardiff 1991, s. 50).

     Zreteľne ide o ďalší dôkaz, že arturiánsky pohrebný folklór existoval od veľmi dávna, podobne ako dôkazy z Historia Brittonum. Nanešťastie, k príbehom, ktoré sa spájajú s týmito miestami, sa v Englynion y Beddau neudávajú žiadne ďalšie detaily. O hrobe Gwalchmeia však hovorí tiež William of Malmesbury vo svojom De rebus Gestis Anglorum približne z roku 1125:

     V tomto čase sa vo waleskej provincii nazývanej R(h)os našiel hrob Walwena, ktorý bol splodeným synovcom Artura zo strany jeho sestry. Našiel sa v dobe kráľa Williama [Dobyvateľa, 1066-1087] na morskom brehu, štrnásť stôp dlhý; a tu niektorí hovoria, že bol zranený svojimi nepriateľmi a naložený na vrak lode, no podľa iných ho zabili jeho spoluobčania na verejnom zhromaždení. Pri hľadaní pravdy ostávame preto na pochybách, hoci ani jeden z príbehov by neodporoval uznaniu jeho slávy. (E. K. Chambers: Arthur of Britain, London 1927, s. 17)

     Toto rozšírenie stručného odkazu z Englynion y Beddau nám pochopiteľne významne pomáha pri porozumení pôvodnej ľudovej povesti – hoci mnohé samozrejme chýba – a veľkosť hrobu, rovnako ako podstata povesti, sa môžu porovnávať s hrobom Amra, Arturovho syna, o ktorom je reč v mirabilia v knihe Historia Brittonum. Pre Gwalchmeiov hrob a jeho umiestnenie pozri kapitolu 4; pri bližšom skúmaní miest, uvedených v obidvoch zdrojoch, na ktorých sa má nachádzať hrob, sa tieto miesta javia ako identické, pričom objav z „doby kráľa Williama“  bol otvorením, alebo vykopávkou na tradičnom mieste Gwalchmeiovho odpočinku.

     Zhodou okolností sa zdá, že ďalší z Arturových synov, Llacheu, má tiež pripísané tradičné miesto, na ktorom je pochovaný. V Ymddiddan Gwyddno Garanhir ac Gwyn fab Nudd, zrejme z desiateho storočia, nachádzame dôkaz existencie určitého príbehu o jeho smrti:

     Bol som tam, kde bol Llacheu zabitý,

     Arturov syn, hrozivý [/podivuhodný] v piesňach,

     keď havrany krákali nad krvou. (J. B. Coe; S. Young: The Celtic Sources for the Arthurian Legend, (Llanerch 1995) s. 125)

     Miesto, kde k tomuto došlo, nie je uvedené, no v elégii Bleddyna Fardda z trinásteho storočia nachádzame tvrdenie, že „Llachau bol zabitý pod Llech Ysgar“. Zatiaľ čo dané miesto ostáva neidentifikované – hoci ide o miesto jedného zo sídiel Madoga ap Maredudda, ktorý zomrel v roku 1160 – Sims-Williams naznačil, že by sa dala očakávať existencia miestnej legendy, ktorá by tvorila podklad vyššie uvedenej, podobne ako v prípadoch citovaných predtým (Sims-Williams, 1991: 44; O. J. Padel: Arthur in Medieval Welsh Literature, Cardiff 2000, s. 99, naznačuje, že „pod Llech Ysgar“ by mohlo označovať vrch Crickheath Hill južne od Oswestry v Shropshire).  

4. De Miraculis Sanctae Mariae Laudensis, Liber Floridus, Itineraium Kambrie & Marwnat Cadwallon ap Cadfan

     Hermanova kniha De Miraculis Sanctae Mariae Laudensis, „Zázraky svätej Márie Laonskej“, je opisom cesty do Británie, ktorú v roku 1113 vykonali niekoľkí cirkevníci z Laonu v severnom Francúzsku (Padel 1994: 4-6, 8-10; J. S. P. Tatlock: The English Journey of The Laon Canons; In: Speculum 8, 1933, s. 454-65). Zo súčasného pohľadu spočíva primárna dôležitosť tohto textu vo fakte, že počas putovania medzi Exeterom a Bodminom cirkevníkom ukázali „kreslo“ a „pec“ kráľa Artura a bolo im povedané, že ide o „arturiánsku krajinu“. Toto sú niektoré z najstarších zaznamenaných prípadov špecifických miest, ktorým sa skutočne pripisuje meno vo forme „Arturove X“, hoci nám chýbajú príbehy, ktoré by vysvetľovali, prečo sú tieto miesta opísané uvedeným spôsobom (pozri nižšie pre niektoré ďalšie komparatívne materiály, ktoré môžu dovoľovať tieto odpovede uhádnuť).

     Podobné nevysvetlené útržky menného a miestopisného folklóru sa dajú nájsť tiež v ďalších starých zdrojoch. Lambert zo St. Omer podal vo svojej knihe Liber Floridus dodatky k mirabilia v Historia Brittonum, pričom, okrem iného, uvádza budovu známu ako „Arturov palác“, za ktorú sa dnes všeobecne považuje kruhovitá budova rímskeho pôvodu blízko Stirlingu (Škótsko), ktorá bola v trinástom storočí známa ako „Arthur's O'en“ (zrejme Arturova pec – pozn. prekl.) (Padel 1994: 6). Gerald z Walesu hovorí vo svojej knihe Itinerarium Kambrie (I.2) približne z roku 1190, o vrchu „nazývanom Kairarthur, čo znamená Arturove kreslo, kvôli dvom štítom, ktoré vrhajú tieň vo forme kresla“, pričom tento vrch sa identifikuje ako Pen y Fan, najvyšší bod vrchov Brecon Beacons. A z básne Marwnat Cadwallon ap Cadfan, pochádzajúcej zrejme z desiateho storočia, sa dozvedáme, že v siedmom storočí bola vybojovaná istá bitka pri Ffynnawn Uetwyr, „Bedwyrovom prameni“, čo je potenciálne mimoriadne starým prípadom arturiánskeho pomenovania, pričom nás však opäť vedie k nejakému druhu stratenej miestopisnej legendy.  

3. Katalóg arturiánskeho menného a miestopisného folklóru