KEKA fajné stránky pre keka študákov

Svätý Grál a Mária Magdaléna

Svätý Grál

V súčasnej západnej kultúrnej tradícii (najmä britskej, francúzskej a americkej) sa so Svätým Grálom spája niekoľko motívov, ktoré boli popularizované ešte v stredoveku a neskôr aj v novoveku a zakladali sa prevažne na anglo-francúzskom (s istým nemeckým vplyvom) cykle príbehov o kráľovi Artušovi a rytieroch Okrúhleho stola. Príbehy o Grále chýbajú vo folklóre národov ortodoxnej kresťanskej tradície (Slovania, Rumuni, Gréci). Neboli veľmi rozšírené ani v takých katolíckych oblastiach ako Španielsko či Latinská Amerika. Súčasná popularita týchto príbehov je dôsledkom obrovského vplyvu populárnej kultúry práve tých krajín, v ktorých boli rozšírené v stredoveku. 

Slovo graal (najstaršia zaznamenaná verzia) môže byť starofrancúzskou adaptáciou latinského slova gradalis, čo znamená „misa“ alebo „chod“. Neskorší stredovekí autori, podobne ako viacerí moderní, odvodzujú výraz  san graal alebo san greal od starofrancúzskeho sang real – „krv kráľovská“.  

Akékoľvek predstavy vplývali na formovanie predstáv o Svätom Gráli, za ktorým Artušovi rytieri vydávajú na výpravy až na koniec sveta, ide o myšlienky siahajúce až do megalitických dôb a nadväzujúce na indické, perzské, grécke a arabské predstavy, pričom jeden koreň vedie ku keltskému kotlu hojnosti., múdrosti a znovuzrodenia.  

Rozprávanie o Peredurovi v Mabinogach je paralelou neskorších príbehov o Parcifalovi. Práve tu sa vyskytuje predmet, ktorý sa síce nenazýva Grálom, ale je jeho predzvesťou: v zámku Peredurovho strýka sa objavujú dvaja mladí muži nesúci mohutný krvavý oštep, a za nimi prichádzajú dve panny nesúce striebornú misu, na ktorej leží uťatá hlava. 

Koncom 12.s.t. po prvý krát popisuje Chrétien de Troyes Grál ako drahocenný, drahokamami posiaty pohár. Obsahuje hostiu, ktorá udržiava kráľa rybára nažive, a stáva sa z neho preto posvätná nádoba. Chrétienov súčasník Robert de Boron (Joseph d'Arimathie) sa vracia ku krvi ako obsahu pohára, ale v pokresťančenom zmysle: Grál je podľa neho obradová misa, do ktorej Jozef Arimatejský zachytil Ježišovu krv. Grál, t.j. posvätná nádoba kresťanstva, mu poskytovala behom dlhoročného väzenia telesnú a duševnú potravu. Podobne sýtil rytierov Grálu počas ich námornej plavby do Sarrasu a následného zajatia. Podľa anglického podania ich potom priviedol do Glastonbury, kde bol uložený do zeme v Pohárovom vrchu, na ktorého upätí sa nachádza svätý prameň, Chalice Well. Podľa príbehov Artušovského cyklu sa Grál objavil zahalený do bieleho rúcha a kĺzal kolom Okrúhleho stolu. Každý rytier našiel na svojom mieste pokrm, súčasne však pociťoval takú túžbu Grál preskúmať, že všetci rytieri opustili Artušov dvor a začali po ňom pátrať. Tu už nehrá úlohu telesný, ale duchovný život: Grál lieči, oživuje a sýti, ale v spirituálnej rovine. Najdôležitejším rozdielom medzi touto pokresťančenou predstavou a jej keltskou predlohou však je to, že posvätná nádoba už nie je bodom večného opakovania (kolobehu života a smrti), ale konečným bodom lineárneho vývoja.  

Podľa Roberta de Borona Jozef Arimatejský posiela Grál so svojimi nasledovníkmi do Veľkej Británie, a podľa neskorších príbehov je tu Grál schovaný a opatrovaný radou strážcov. Podľa inej verzie legendy o svätom Grále bola to Mária Magdaléna, ktorá zachytila do tejto nádoby Ježišovu krv. (alabastrová nádoba je Máriiným atribútom). Príbeh pokračuje tým, že Mária a Jozef (prípadne s inými svätými postavami) spoločne preniesli Grál k brehom južného Francúzska. Ďalšie stredoveké legendy ho spájajú s katarmi – stredovekými heretikmi-gnostikmi, ktorí v 12.-13.st. získali mimoriadny vplyv v južnom Francúzsku. Napokon boli zničení v krutých križiackych výpravách. Jeden príbeh hovorí, že strážcom Grálu – štyrom najvyšším katarom – sa akýmsi zázrakom podarilo odniesť Grál z pevnosti Montsegur obliehanej križiakmi. Schovali ho na neznámom mieste (podľa jednej verzie práve v Anglicku) a ich pokračovatelia ho do dnešného dňa opatrujú.  

V cykle legiend o svätom Grále teda hrá významnú úlohu Mária Magdaléna. Niekedy sa s ňou spája aj neskoršia stredoveká etymológia slova Grál – sangraal sa totiž môže chápať dvoma spôsobmi: san graal znamená „svätý kalich“, zatiaľ čo sang raal – „krv kráľovská“. Svätý Grál teda nemusí byť doslova kalichom a môže znamenať jednoducho dedičku kráľovskej krvi – Mária totiž podľa legendy priniesla k brehom Francúzska Sáru, dcéru Ježiša. Kalich bol odpradávna symbolom Bohyne, a preto Grál sa môže chápať aj ako symbol ženy s božskou krvou.  

Mária Magdaléna 

Postava Márie Magdalény patrí k najzáhadnejším postavám kresťanskej tradície. Už od raných dôb kresťanstva bola predmetom mnohých debát a špekulácií, a taktiež mnohých nekanonických legiend. Evanjelia ju zobrazujú ako vernú spoločníčku Ježiša a ako prvú ľudskú bytosť, ktorá uzrela vzkrieseného Spasiteľa. Neskoršia kresťanská tradícia ju však nazýva hriešnicou a obchádza mlčaním jej úlohu „apoštolky apoštolov“. 

To, čo vieme o Márie Magdaléne zo štyroch kanonických evanjelií, sa dá povedať niekoľkými vetami. Ježiš vyhnal z Márie siedmich démonov a vyliečil ju. Stala sa jeho spoločníčkou; popri matke Ježiša sa spomína najčastejšie medzi ženami, ktoré sprevádzali Ježiša a apoštolov. Spolu s ďalšími dvoma ženami stala pri kríži počas Ježišovho utrpenia a neskôr sa vydala k jeho hrobu, aby sa postarala o jeho telo. Ako prvá uzrela vzkrieseného Krista, ktorý sa jej zjavil ako záhradník, a ponáhľala sa to oznámiť ostatným Ježišovým žiakom – preto Magdalénu nazývajú „prvým apoštolom“ alebo „apoštolkou apoštolov“. V neskoršej kresťanskej tradícii sa Magdaléna stotožňovala s hriešnicou, neviestkou, ktorá sa spomína v Lukášovom evanjeliu. Kajúca sa hriešnica plačúc umyla Ježišove nohy svojimi slzami, natrela vonnými masťami a osušila svojimi dlhými vlasmi. Odtiaľ pochádza klasický obraz plačúcej Magdalény s dlhými vlasmi splývajúcimi na plecia. Máriin atribút – alabastrová váza – sa spomína práve v tejto epizóde, ale zodpovedá aj scéne pri Ježišovom hrobe, keď sa Magdaléna spolu s ostatnými ženami chcela postarať o Ježišovo telo.  

Podľa kánonickej legendy Magdaléna odišla do púšte ako kajúcnica. Preto sa niekedy zamieňa so sv. Máriou Egyptskou a zobrazuje sa ako vychudnutá starena, ktorej nahotu zakrývajú len dlhé strapaté vlasy. Stotožňuje sa aj s Máriou, sestrou Lazára a Marty, ktorá taktiež natrela nohy Ježiša vonnými masťami. Avšak všetky tieto zámeny nemajú nijaké opodstatnenie v Novom Zákone a vznikli ako neskoršie špekulácie (preto ich väčšina protestantských cirkví odmieta). Odsúhlasil ich však pápež Gregor VII. a stali sa súčasťou ortodoxnej kresťanskej tradície. 

Jedna z nekánonických legiend hovorí, že Mária Magdaléna bola bohatá žena s významným postavením. Po ukrižovaní Ježiša sa dostala na hostinu v paláci cisára Tiberia. Keď sa s nim stretla, držala v rukách vajce. Zvolala: „Kristus vstal z mŕtvych!“ Tiberius sa zasmial a povedal, že aj je to pravda, vajce v jej rukách zmení svoju farbu na červenú. Ešte nedohovoril, a vajce zmenilo svoju farbu, na čo triumfujúca Mária začala zvestovať evanjeliu celej Tiberiovej domácnosti. Tradícia veľkonočných maľovaných vajec sa vraj odvodzuje práve od tejto udalosti. 

Podľa ďalšej legendy nechali Rimania Lazára a jeho sestry plaviť sa po mori bez vesiel. Čln zázračne pristal na ostrove Cyprus, kde sa Lazár stal biskupom. Miesto posledného odpočinku táto legenda teda umiestňuje na Cyprus, prípadne do Efezu a Konštantínopola. Avšak západná verzia legendy hovorí, že Mária spolu s Lazárom, prípadne spolu s ďalšími dvoma Máriami  a slúžkou Sárou pristali v južnom Francúzsku. Spoločníčky Márie pochovali v Provence, kde v 15.st. kráľ René dal postaviť nad ich relikviami pevnosť s kostolom. Sára, ktorá podľa legendy pochádzala z Etiópie a mala tmavú pleť, je rómskou patrónkou, a preto sa v Le Saintes- Maries-de-la-Mer dva krát za rok koná rómska púť. 

V Provence sa podľa legendy Mária stala pustovníčkou: vzdialila sa do jaskyne la Sainte-Baume neďaleko od Marseille, kde sv. Kasián neskôr založil kláštor. V 13.st. Karol z Anjou objavil jej pozostatky a jaskyňa sa stala pútnickým miestom. Podľa inej legendy Máriine relikvie v 11.st. uložili vo Vézelay, kde sa nachádza katedrála nesúca jej meno.

Obraz kajúcej sa hriešnice a neskôr pustovníčky, i keď priamo z evanjelií nepochádza, v oficiálnej kresťanskej tradícii prevláda. Je natoľko výrazný, že zatieňuje oveľa dôležitejší moment, ktorý sa spomína v Novom Zákone: Mária bola prvou bytosťou, ktorá videla vzkrieseného Spasiteľa, a práve ona priniesla túto zvesť apoštolom. Tento skreslený pohľad je veľavravný: to, že „apoštolkou apoštolov“ bola žena, je totiž jednou z najväčších nezrovnalostí patriarchálnej tradície kresťanskej cirkvi. 

Podľa Lukášovho evanjelia apoštol Peter neveril Magdaléne, keď porozprávala o prázdnej hrobke Ježiša a o svojom zážitku. Ponáhľal sa ku hrobke, aby sa o všetkom presvedčil na vlastné oči. Nedôvera Petra k Márii by sa mohla zdať bezvýznamným detailom, keby nenachádzala potvrdenie v iných historických prameňoch. 

V roku 1945 v egyptskom Nag Hammadi objavili staré zvitky, ktoré pochádzali zo 4.st. Ukázalo sa, že predstavujú koptský preklad oveľa starších gréckych textov. Zvitky z Nag Hammadi výrazným spôsobom zmenili pohľad na rané kresťanstvo. Ukázalo sa totiž, že senzačný objav obsahoval evanjelia – ktoré sa však od štyroch kánonických evanjelií líšili. Staré spisy napísali gnostici, ktorých ortodoxná cirkev považovala za heretikov. Ukazuje sa však, že rané kresťanstvo zahrňovalo viaceré duchovné prúdy, ktoré sa za kacírske začali považovať až neskôr.  

Mnohé gnostické texty sa zmieňujú o Márii Magdaléne. Na rozdiel od ortodoxnej tradície sa tu Márii pripisuje oveľa významnejšie – dokonca niekedy najvýznamnejšie – miesto spomedzi Ježišových žiakov. „Evanjelium Filipa“ o nej hovorí ako o jednej z troch žien, ktoré vždy šli s Pánom (spolu s matkou Ježiša a jeho sestrou). Ďalšie texty ju nazývajú „ženou, ktorá vedela všetko“, požehnanou medzi všetkými ženami na zemi“, „tou, ktorá zdedí celé kráľovstvo svetla“.  

Medzi gnostickými evanjeliami sa našlo aj „Evanjelium Márie“, ktoré obsahuje svedectvo toho, čo jej povedal Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní. V tomto texte Peter opäť prejavuje svoju nedôveru k Márii. Stopy tohto konfliktu sa nachádzajú aj v iných gnostických textoch. Gnostické texty však na rozdiel od kánonického evanjelia Lukáša oveľa lepšie osvetľujú príčinu Petrovej nedôvery: je to žiarlivosť najvýznamnejšieho žiaka, o to väčšia, že jeho pozíciu ohrozovala žena. Zatiaľ čo z pohľadu patriarchálnej tradície žena nebola hodná byť vyvolenou žiačkou Ježiša, podľa gnostických textov sám Ježiš mal k ženám výrazne pozitívny postoj.  

Vzťah k žene v prvotnom kresťanstve nebol jednoznačný. Kresťanstvo síce vzniklo na pôde židovského náboženstva s jeho výrazne patriarchálnou tradíciou, ale šírilo sa v oblastiach, kde božská žena bola odpradávna predmetom uctievania. Gnostici, na rozdiel od ortodoxnej cirkvi, uplatňovali v svojich komunitách princíp rovnováhy a vzájomného prelínania mužského a ženského princípu. Ortodoxná cirkev však zaujala výrazne odlišné stanovisko tak v teológii, ako i v každodennom živote. Kresťanský Boh sa jednoznačne vnímal ako muž, a dominancia muža nad ženou sa považovala za posvätné usporiadanie rodiny a cirkvi. Po dlhých sporoch o postavenie ženy sa presadil patriarchálny názor, čo sa prejavilo aj v neskoršom skreslení obrazu Márie Magdalény. Avšak aj v svojej novonadobudnutej „hriešnosti“ Mária priťahovala pozornosť a budila úctu. 

„Evanjelium Filipa“ nazýva Magdalénu aj „spoločníčkou“ Ježiša – koinonos, čo sa niekedy prekladá ako „manželka“. Tento význam potvrdzuje aj iná pasáž, kde sa hovorí, ako Spasiteľ miluje Magdalénu a bozkáva ju na ústa. Tieto fragmenty priniesli mnohé debaty a špekulácie týkajúce sa Ježišovho života a predpokladaného manželstva s Máriou. Podľa rôznych špekulácii Mária porodila Ježišovi dieťa, ktoré sa volala Sára – tmavá princezná z člnu, dieťa, ktoré vystupuje v stredovekej legende o Svätom Gráli. Sarah v hebrejčine totiž znamená „princezná“. Mohla byť nazývaná „tmavou“ v zmysle neviditeľnosti, pretože v skutočnosti reprezentovala utajenú krv kniežat z Judska, ktorých tváre podľa Starého Zákona „kedysi boli belšie ako mlieko, teraz však černejšie ako sadza, nerozoznateľné na ulici“.  

Táto „tmavá princezná“ Sára sa údajne uctievala ako Čierna madona, ktorej kult sa rozšíril nielen vo Francúzsku, ale aj inde v Európe. Súčasné ezoterické špekulácie ju spájajú s kultom Isis – bohyne tmavej, skrytej, prinášajúcej poznanie. Sára sa v ďalších príbehoch javí ako rozprávková princezná, ktorú našiel jej princ: niektorí autori tvrdia, že kráľovská krv z Judska sa neskôr spojila s kráľovskou krvou Merovingov, legendárnych „dlhovlasých kráľov“ Francúzska.  

Potomkovia merovinských kráľov hrali významnú úlohu v stredoveku aj v neskorších dejinách Francúzska. Jedným z nich bol Geoffrey, vojvoda z Boillonu, vedúca osobnosť prvej krížovej výpravy. Robil si nárok na jeruzalemskú korunu a podľa dobových dokumentov zdôvodňoval svoj nárok tým, že pochádzal z rodu Benjamína, ktorému podľa Biblie pri rozdelení pripadol Jeruzalem. Mladší brat Geoffreya Baldwin sa skutočne stal prvým jeruzalemským kráľom. Tým sa však zaujímavosti nekončia. Goffrey Bouillonsky a neskôr Baldwin obývali opátstvo na pahorku Sion. Rytieri, ktorí sa tam zdržiavali, vytvorili tzv. „sionské predstavenstvo“, ktoré bolo iniciátorom založenia slávneho templárskeho rádu. Oficiálnym cieľom templárov bola pomoc pútnikom do Svätej Zeme a boj proti moslimom. Avšak títo rytieri sa zjavne zaujímali aj o niečo iné: po dlhé roky čosi hľadali v ruinách starého chrámu pod Sionským vrchom. Čo presne hľadali a čo našli, nie je jasné. Faktom zostáva, že počas ďalších storočí templársky rád získal mimoriadny vplyv vo Francúzsku a v celej Európe. Rytieri ako jednotlivci síce nevlastnili nič, ale rád bol neuveriteľne bohatý. Nielen boli bankármi kráľov, ale i výrazne zasahovali do politiky. 

Zánik templárov sa spája s menami Filipa IV., francúzskeho kráľa, a pápeža Klementa V. V roku 1307 na kráľov rozkaz templárov zatkli počas jedného dňa v celej zemi a ich ohromné bohatstvo si privlastnil štát. Templárov obvinili zo všetkých možných hriechov – uctievania Satana, čiernej mágie, sexuálnych orgií, sodomie apod. S templármi sa v súčasnosti spájajú mnohé ezoterické špekulácie, ktoré v tomto ráde a v legende o Márii Magdaléne a Sáre, ako i v neskorších predstavách o čarodejniciach hľadajú dedičstvo prastarého náboženstva – uctievania Matky Zeme a jej rohatého manžela, ktorého kresťanská cirkev spájala so Satanom.