Česi o Lužických Srboch
Česi o Lužických Srboch
Na vznik a formovanie národných európskych etických skupín mali rozhodujúci vplyv Osvietenectvo, Veľká francúzska revolúcia a aj romantizmus. Svoju národnú identitu hľadali Česi, ktorí v tej dobe patrili k mnohonárodnostnej rakúskej monarchii a aj Lužický Srbi, žijúci v Sasku a Prusku a neskôr v Nemecku. Čechy a Lužických Srbov môžeme zaradiť k malým národom, ale ich dejiny obsahovali veľmi veľké odlišnosti a špecifiká. Lužický Srbi boli poznačený pomerne veľkým handicapom, a to takým, že im chýbala tradícia vlastného štátu. Ich vývoj prebiehal v rámci nemeckých dejín, administratívne boli rozdelení až do niekoľkých štátnych útvarov, a tiež ich bolo omnoho menej ako Čechov. Ich boj národného sebauvedomovania sa tiahol dlhé roky. Hľadali oporu u ostatných Slovanov, obracali sa na Rusov, Poliakov, južných Slovanov, lae najbližšie im aj tak bolo české prostredie, ku ktorému Lužice tristo rokov územne patrili. Spájali ich najmä politické, hospodárske, právne, náboženské a kultúrne styky.
Vývoj českého záujmu o Lužickosrbskú problematiku mal niekoľko etáp a a vyvrcholil vo vzniku samotnej vednej disciplíny – sorabistiky.
Základná charakteristika lužickej otázky
Na nie príliš veľkom území žilo ešte medzi rokmi 1806 – 1815 asi 245 000 Lužických Srbov. Ich počet sa však stále znižoval. Negatívny vlyv na národné uvedomovanie sa, malo rozdelenie Lužíc medzi Prusko a Sasko, ktoré trvalo až do zjednotenia Nemecka v roku 1871. Ďalšími problémami bola náboženská nejednotnosť a rozdelenie obyvateľstva na Srbou Hornolužických a dolnolužických. Tiež sa nemohli opierať o tradíciu vlastného národa a na prelome 18. a 19. storočia im stále chýbal jednotný literárny jazyk.
Lužický Srbi vždy boli a aj sú rurálnym národom a v Budyšíne, vo svojom hlavnom meste, vždy tvorili menšiu časť obyvateľov. Až do polovice 18.storočia nesmeli vykonáva občianske povolania, ani sa vyučiť remeslu. Nemecké obyvateľstvo pomenovalo Lužických Srbov pejoratívne a to „Wenden“ a pozeralo na nich, ako na zaostalé dedinské obyvateľstvo.
Začiatok Lužického národného obrodenia môžeme zaradiť do dvadsiatych rokov 19. storočia (fáza A), kedy sa začal prehlbovať záujem o vlastný jazyk a literatúru. Prvé lužickosrbské súvislé texty sú známe z 16. storočia, z obdobia reformácie, kedy boli položené základy dvojakej literatúry – hornolužickej a dolnolužickej. Spisovná lužická srbčina sa ustálila až v 19. storočí. V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa na čele národného obrodenia objavujú dve základe postavy a to Ján arnošt Smoler a Jan Peter jordan. Zaujímali sa o jazykovedu, literatúru, národoipi, hudbu a iné. V tomto období môžeme vidieť začiatok fázy B. Výrazným úspechom bolo založenie Matice lužicko srbskej v roku 1847, ktorá sa stala hlavnou inštitúciou vedeckého i kultúrneho života. Do fázy C preniklo Lužické hnutie, keď začal vychádzať časopis Lužica, ktorému sa dostalo značnej popularity na rozdiel od predchádzajúcich periodík a to u všetkých spoločenských vrstiev, vrátane Lužickosrbskej dediny.
Výrazným úspechom národnej snahy bolo otvorenie Matičného domu v Budyšíne v roku 1904, ďalším dôležitým medzníkom bolo založenie a otvorenie organizácie Domowina, ktorá sa stala najvyšším orgánom mnohých lužickosrbských spolkov a združení. Vedci zaoberajúci sa Lužickosrbskou otázkou a stále nevedia zhodnúť na tom, či s a počas 19.-20. storočia sformoval lužickosrbský národ. Niektorí tvrdia že nie, a za hlavnú príčinu pokladajú ich nedostatočný počet. Autor tejto knihy sa však prikláňa k názoru, že počas spomínaných rokov bol sformovaný lužickosrbský národ, ktorý tvorili dve národnosti – Hornolužický a dolnolužický Srbi. Boli u nich najmä jazykové odlišnosti, ale tiež kultúrne rozdiely, ktoré boli spôsobené vývojom v rôznom politickom prostredí.
V dobe, keď sa po druhej svetovej vojne formovala mapa Európy, sa jasne ukázalo, že nie je v silách Lužických Srbov dosiahnuť politickú samostatnosť. Príčiny môžeme hľadať najmä v tom, že národné hnutie nepriviedlo Lužických Srbov k štátnej suverenite, tiež v malom počte obyvateľstva na čo sa viaže aj nedostatočný počet inteligencie. Sú to tiež rozdiely medzi hornolužickým a dolnolužickým obyvateľstvom, náboženská diferenciácia a odlišný vývoj v Sasku a Prusku. Radikálny zásah do národného hnutia mal nástup nacizmu, ktorý zlikvidoval najdôležitejšie prvky zložky lužickosrbského nacionalizmu a spochybnil existenciu Lužických Srbov ako národa. Na konci druhej svetovej vojny sa Lužice pokúšali osamostatniť od Nemecka, no neúspešne. V roku 1949 sa Lužice stali súčasťou Nemeckej demokratickej republiky, ktorá sa vyvíjala pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Bolo to obdobie národného kultúrneho rozmachu, kedy Lužický Srbi prvý krát dosiahli rovnoprávnosť v Nemecku.
Celé Lužické Srbsko má rozlohu 12702 km štvorcových, pričom 5863 pripadá na Horné Lužice a 6839 na dolné Lužice. Dnešné hranice hornej a dolnej Lužice boli stanovené po druhej svetovej vojne. Väčšina územia Dolnej Lužice patrí k nemeckej spolkovej zeme Braniborsko a podstatná časť Hornej Lužice patrí k nemeckej spolkovej zeme Sasko. Zvyšná časť s rozlohou 1605 patrí k Poľsku.
Náboženstvo
Lužický Srbi boli obyvateľstvom rurálnym, čiže boli najmä poľnohospodári a roľníci a práve tento vzťah k pôde ovplyvnil ich náboženské cítenie. Pre väčšinu obcí malo rozdelenie na evanjelikov a katolíkov väčší význam ako ch etnická príslušnosť. V najstaršom období bolo ich náboženstvo pohanské. Prvé pokusy o christianizáciu Srbov nastali v 8.. Storočí a sú s pojené s postavou svätého Bonifáca, ktorý okolo roku 725 pôsobil v oblasti Lipska a nechal a nechal tam postaviť kresťanský kostolík. Neskôr bol ku kostolu pristavený kláštor, do ktorého boli povolaný Škótky mnísi. Tieto početné kresťanské misie však nemali na pohanských Srbov takmer žiaden vplyv. Ďalšia snaha o rozšírenie kresťanstva spadá pod obdobie Konštantína a Metoda, ktorí pôsobili v 9. storočí na veľkej Morave. Srbi ale stále stali verný svojim pohanským Bohom. Avšak v 10. storočí prenikli nemecký kazatelia ja na dedinu kde trpezlivo šírili kresťanskú vieru. Ešte väčší výsledok bol zaznamenaný v 11. stáročí, kedy mali už kazatelia preložené kázne do polabskej Srbčiny. Vďaka tomu sa na kresťanskú vieru obrátilo pomerne veľké množstvo Srbov. Najväčšie zmeny však pre Srbov nastali v 16. storočí, pretože mnohí Lužičania museli prijať luterskú reformu. Rozdelenie obyvateľov Lužíc na katolíkov a evanjelikov prinášalo veľké problémy najmä pri bohoslužbách.
Jazyk
Lužická Srbčina bola na počiatku 19 storočia ako jazyk málo rozvinutá. Nemčina mala vplyv hlavne na slovnú ásobu. Vytvorili sa tri základné varianty lužickej srbčiny. Dolnolužický a hornolužický evanjelici písali nemeckým pravopisom a hornolužický katolíci podľa českého vzoru. Od počiatku lužického národného hnutia bol problém rozdelenia lužickej srbčiny na dolnolužickú a hornolužickú. Vývoj oboch nárečí bol natoľko odlišný, že vznikli dva samsoatné spisovné jazyky, ktoré vydržali až dodnes. Najstaršou súvislou lužickou literárnou pamiatkou je Jakubicou preklad Nového Zákona z roku 1548.
Národopis
Popri jazykovede mal dôležitý vplyv pre rozvoj lužickosrbskej vedy aj národopis, ktorého počiatky nájdeme už v 17. storočí v diele vlastivedného bádateľa Abrahama Frencla, ktorý vytvoril základňu pre rozvoj neskoršieho lužickosrbského národopisu. Významnú úlohu hral zber ľudových piesní, bájok a porekadiel. V roku 1836 vyzvala Hornolužická učená spoločnosť k systematickému zberu lužickosrbských ľudových piesní. Zo štyroch prác tak vznikla zbierka Ľudových piesní Jana Arnošta smolera. Je to základná prvá systematická práca lužickosrbského národopisu vydaná pod názvom Pjesnički horných a dolných lužických Serbow. Smoler tu podal základnú charakteristiku vtedajšej duchovnej a materiálnej kultúry.
Matica lužickosrbská
Významným medzníkom lužickosrbských kultúrnych dejín a vyvrcholením národného hnutia v štyridsiatych rokoch 19. storočia bolo založenie Matice lužicko srbskej a to 7. apríla 1847. K hlavným úlohám spolu patrilo zdokonalenie a ustálenie nového spoločného lužicko srbského pravopisu. Od počiatku boli jej členmi aj príslušníci iných slovanských národov, medzi ktorými boli vo väčšine Česi.
Najviac sa o lužickú srbskú kultúru zaujímali Pavol Jozef Šafárik, Jan Kollár, František Ladislav Čelakovský, Karela Jaromír Erben a ďalší. Najväčšou osobou v oblasti sorabistiky sa stal Adolf Černý, ktorý tomuto vedeckému odboru venoval takmer celý život.
Česi o Lužických Srboch
Na vznik a formovanie národných európskych etických skupín mali rozhodujúci vplyv Osvietenectvo, Veľká francúzska revolúcia a aj romantizmus. Svoju národnú identitu hľadali Česi, ktorí v tej dobe patrili k mnohonárodnostnej rakúskej monarchii a aj Lužický Srbi, žijúci v Sasku a Prusku a neskôr v Nemecku. Čechy a Lužických Srbov môžeme zaradiť k malým národom, ale ich dejiny obsahovali veľmi veľké odlišnosti a špecifiká. Lužický Srbi boli poznačený pomerne veľkým handicapom, a to takým, že im chýbala tradícia vlastného štátu. Ich vývoj prebiehal v rámci nemeckých dejín, administratívne boli rozdelení až do niekoľkých štátnych útvarov, a tiež ich bolo omnoho menej ako Čechov. Ich boj národného sebauvedomovania sa tiahol dlhé roky. Hľadali oporu u ostatných Slovanov, obracali sa na Rusov, Poliakov, južných Slovanov, lae najbližšie im aj tak bolo české prostredie, ku ktorému Lužice tristo rokov územne patrili. Spájali ich najmä politické, hospodárske, právne, náboženské a kultúrne styky.
Vývoj českého záujmu o Lužickosrbskú problematiku mal niekoľko etáp a a vyvrcholil vo vzniku samotnej vednej disciplíny – sorabistiky.
Základná charakteristika lužickej otázky
Na nie príliš veľkom území žilo ešte medzi rokmi 1806 – 1815 asi 245 000 Lužických Srbov. Ich počet sa však stále znižoval. Negatívny vlyv na národné uvedomovanie sa, malo rozdelenie Lužíc medzi Prusko a Sasko, ktoré trvalo až do zjednotenia Nemecka v roku 1871. Ďalšími problémami bola náboženská nejednotnosť a rozdelenie obyvateľstva na Srbou Hornolužických a dolnolužických. Tiež sa nemohli opierať o tradíciu vlastného národa a na prelome 18. a 19. storočia im stále chýbal jednotný literárny jazyk.
Lužický Srbi vždy boli a aj sú rurálnym národom a v Budyšíne, vo svojom hlavnom meste, vždy tvorili menšiu časť obyvateľov. Až do polovice 18.storočia nesmeli vykonáva občianske povolania, ani sa vyučiť remeslu. Nemecké obyvateľstvo pomenovalo Lužických Srbov pejoratívne a to „Wenden“ a pozeralo na nich, ako na zaostalé dedinské obyvateľstvo.
Začiatok Lužického národného obrodenia môžeme zaradiť do dvadsiatych rokov 19. storočia (fáza A), kedy sa začal prehlbovať záujem o vlastný jazyk a literatúru. Prvé lužickosrbské súvislé texty sú známe z 16. storočia, z obdobia reformácie, kedy boli položené základy dvojakej literatúry – hornolužickej a dolnolužickej. Spisovná lužická srbčina sa ustálila až v 19. storočí. V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa na čele národného obrodenia objavujú dve základe postavy a to Ján arnošt Smoler a Jan Peter jordan. Zaujímali sa o jazykovedu, literatúru, národoipi, hudbu a iné. V tomto období môžeme vidieť začiatok fázy B. Výrazným úspechom bolo založenie Matice lužicko srbskej v roku 1847, ktorá sa stala hlavnou inštitúciou vedeckého i kultúrneho života. Do fázy C preniklo Lužické hnutie, keď začal vychádzať časopis Lužica, ktorému sa dostalo značnej popularity na rozdiel od predchádzajúcich periodík a to u všetkých spoločenských vrstiev, vrátane Lužickosrbskej dediny.
Výrazným úspechom národnej snahy bolo otvorenie Matičného domu v Budyšíne v roku 1904, ďalším dôležitým medzníkom bolo založenie a otvorenie organizácie Domowina, ktorá sa stala najvyšším orgánom mnohých lužickosrbských spolkov a združení. Vedci zaoberajúci sa Lužickosrbskou otázkou a stále nevedia zhodnúť na tom, či s a počas 19.-20. storočia sformoval lužickosrbský národ. Niektorí tvrdia že nie, a za hlavnú príčinu pokladajú ich nedostatočný počet. Autor tejto knihy sa však prikláňa k názoru, že počas spomínaných rokov bol sformovaný lužickosrbský národ, ktorý tvorili dve národnosti – Hornolužický a dolnolužický Srbi. Boli u nich najmä jazykové odlišnosti, ale tiež kultúrne rozdiely, ktoré boli spôsobené vývojom v rôznom politickom prostredí.
V dobe, keď sa po druhej svetovej vojne formovala mapa Európy, sa jasne ukázalo, že nie je v silách Lužických Srbov dosiahnuť politickú samostatnosť. Príčiny môžeme hľadať najmä v tom, že národné hnutie nepriviedlo Lužických Srbov k štátnej suverenite, tiež v malom počte obyvateľstva na čo sa viaže aj nedostatočný počet inteligencie. Sú to tiež rozdiely medzi hornolužickým a dolnolužickým obyvateľstvom, náboženská diferenciácia a odlišný vývoj v Sasku a Prusku. Radikálny zásah do národného hnutia mal nástup nacizmu, ktorý zlikvidoval najdôležitejšie prvky zložky lužickosrbského nacionalizmu a spochybnil existenciu Lužických Srbov ako národa. Na konci druhej svetovej vojny sa Lužice pokúšali osamostatniť od Nemecka, no neúspešne. V roku 1949 sa Lužice stali súčasťou Nemeckej demokratickej republiky, ktorá sa vyvíjala pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Bolo to obdobie národného kultúrneho rozmachu, kedy Lužický Srbi prvý krát dosiahli rovnoprávnosť v Nemecku.
Celé Lužické Srbsko má rozlohu 12702 km štvorcových, pričom 5863 pripadá na Horné Lužice a 6839 na dolné Lužice. Dnešné hranice hornej a dolnej Lužice boli stanovené po druhej svetovej vojne. Väčšina územia Dolnej Lužice patrí k nemeckej spolkovej zeme Braniborsko a podstatná časť Hornej Lužice patrí k nemeckej spolkovej zeme Sasko. Zvyšná časť s rozlohou 1605 patrí k Poľsku.
Náboženstvo
Lužický Srbi boli obyvateľstvom rurálnym, čiže boli najmä poľnohospodári a roľníci a práve tento vzťah k pôde ovplyvnil ich náboženské cítenie. Pre väčšinu obcí malo rozdelenie na evanjelikov a katolíkov väčší význam ako ch etnická príslušnosť. V najstaršom období bolo ich náboženstvo pohanské. Prvé pokusy o christianizáciu Srbov nastali v 8.. Storočí a sú s pojené s postavou svätého Bonifáca, ktorý okolo roku 725 pôsobil v oblasti Lipska a nechal a nechal tam postaviť kresťanský kostolík. Neskôr bol ku kostolu pristavený kláštor, do ktorého boli povolaný Škótky mnísi. Tieto početné kresťanské misie však nemali na pohanských Srbov takmer žiaden vplyv. Ďalšia snaha o rozšírenie kresťanstva spadá pod obdobie Konštantína a Metoda, ktorí pôsobili v 9. storočí na veľkej Morave. Srbi ale stále stali verný svojim pohanským Bohom. Avšak v 10. storočí prenikli nemecký kazatelia ja na dedinu kde trpezlivo šírili kresťanskú vieru. Ešte väčší výsledok bol zaznamenaný v 11. stáročí, kedy mali už kazatelia preložené kázne do polabskej Srbčiny. Vďaka tomu sa na kresťanskú vieru obrátilo pomerne veľké množstvo Srbov. Najväčšie zmeny však pre Srbov nastali v 16. storočí, pretože mnohí Lužičania museli prijať luterskú reformu. Rozdelenie obyvateľov Lužíc na katolíkov a evanjelikov prinášalo veľké problémy najmä pri bohoslužbách.
Jazyk
Lužická Srbčina bola na počiatku 19 storočia ako jazyk málo rozvinutá. Nemčina mala vplyv hlavne na slovnú ásobu. Vytvorili sa tri základné varianty lužickej srbčiny. Dolnolužický a hornolužický evanjelici písali nemeckým pravopisom a hornolužický katolíci podľa českého vzoru. Od počiatku lužického národného hnutia bol problém rozdelenia lužickej srbčiny na dolnolužickú a hornolužickú. Vývoj oboch nárečí bol natoľko odlišný, že vznikli dva samsoatné spisovné jazyky, ktoré vydržali až dodnes. Najstaršou súvislou lužickou literárnou pamiatkou je Jakubicou preklad Nového Zákona z roku 1548.
Národopis
Popri jazykovede mal dôležitý vplyv pre rozvoj lužickosrbskej vedy aj národopis, ktorého počiatky nájdeme už v 17. storočí v diele vlastivedného bádateľa Abrahama Frencla, ktorý vytvoril základňu pre rozvoj neskoršieho lužickosrbského národopisu. Významnú úlohu hral zber ľudových piesní, bájok a porekadiel. V roku 1836 vyzvala Hornolužická učená spoločnosť k systematickému zberu lužickosrbských ľudových piesní. Zo štyroch prác tak vznikla zbierka Ľudových piesní Jana Arnošta smolera. Je to základná prvá systematická práca lužickosrbského národopisu vydaná pod názvom Pjesnički horných a dolných lužických Serbow. Smoler tu podal základnú charakteristiku vtedajšej duchovnej a materiálnej kultúry.
Matica lužickosrbská
Významným medzníkom lužickosrbských kultúrnych dejín a vyvrcholením národného hnutia v štyridsiatych rokoch 19. storočia bolo založenie Matice lužicko srbskej a to 7. apríla 1847. K hlavným úlohám spolu patrilo zdokonalenie a ustálenie nového spoločného lužicko srbského pravopisu. Od počiatku boli jej členmi aj príslušníci iných slovanských národov, medzi ktorými boli vo väčšine Česi.
Najviac sa o lužickú srbskú kultúru zaujímali Pavol Jozef Šafárik, Jan Kollár, František Ladislav Čelakovský, Karela Jaromír Erben a ďalší. Najväčšou osobou v oblasti sorabistiky sa stal Adolf Černý, ktorý tomuto vedeckému odboru venoval takmer celý život.
Komentáře
Přehled komentářů
nieco podobne sa deje teraz z rusinmi skolstvo prakticky zaniklo cirkev nasilu slovakizuje veriacich a rusini z polovice asimilovani sa hanbia za svoj povod chranit nas budete az pred uplnym zanikom ako srbov,
dokedy vydržíme?NF
(Slovan, 4. 7. 2011 8:04)Mam obavu, či my tak neskončíme, ako lužicki srbi v dôsledku rozmachu neprispôsobivých...........hm..žeby to bolo len otázkou času?
Lužický Srbi
(Lukáš, 18. 5. 2008 20:32)Podla mna je to obrovska skoda ze sa luzickym srbom nedostalo tolkeho stastia ako ostatnym narodom po byvalom rakusko-uhorsku,bolo by skvele,keby sa tento slovansky narod udrzal este dlhona ´svojom´uzemi zo svojim jazykom kulturov a tradiciami.
sme na tom rovnako
(vlado, 19. 12. 2011 18:07)