Lakadónci
Silvia Grančičová
Úvod
„Poslední praví Mayovia“, to je podnadpis tejto práce ako aj útlej knižočky z pera M. Kováča a T. Podolínskej. Ak použijeme tento termín, je jasné, že reč bude o Lacandóncoch, ktorí sú považovaní za posledných „divých“ Mayov. Samozrejme, že nie sú ich jedinými potomkami Mayov. Tí dnes žijú na území mexických štátov Chiapas, Tabasco, Campeche, Yucatán, Quintana Roo a mayské centrá sa objavovali v teritóriách dnešných stredoamerických štátov Guatemala, Belize, Honduras, Salvador.
Mayská civilizácia mala trvanie od 2. – 15.storočia. Dejiny ich trvania sa delia na klasické a poklasické obdobie. Každé obdobie bolo spojené s určitými geografickými celkami ako Severné nížiny, Južné nížiny a Vysočiny. Jedná sa o geografické celky na polostrove Yucatán. Na Vysočinách začína mayská kultúra, svoj rozmach zaznamenáva v Južných nížinách a centrá v Severných nížinách začínajú poklasické obdobie pod vplyvom Toltékov a tu sa aj mayská civilizácia končí. Táto civilizácia ovládala písmo, stavali mestá, pyramídy. Poznali dva základné druhy kalendárov, Haab a Tzolkin, ktoré boli smerodajné pri ich rozhodovaní v bežnom aj náboženskom živote. Podkladom pre Haab je slnečný rok, pre Tzolkin je to posvätný rok, teda nemá základ v pohybe astronomického telesa a Venušin rok. Tieto kalendáre používali v 2 binárnych systémoch. Pri integrácii Tzolkinu a Haabu dochádzalo k slávnostiam, tento stret nastával po 52 rokoch.Úplné mystérium nastáva ak sa stretnú oba binárne systémy, to nastáva po 104 rokoch. Ovládali presné výpočty ohľadom pohybu astronomických telies. Mali dvadsiatkovú sústavu.
Mayovia predstavujú etnicky a jazykovo veľmi heterogénnu spoločnosť. V súčasnosti si až na niekoľko veľmi blízkych jazykových skupín prakticky vzájomne nerozumejú. Možno medzi nimi pozorovať aj veľké fyziognomické rozdiely. Čo ich spája je kultúra, ktorú mali v základných črtách spoločnú. Na veľkých teritóriách vykazovali jednotu náboženských predstáv, výtvarného prejavu a duchovnej kultúry. To dovoľuje hovoriť o mayskej kultúre v jednotnom čísle. Napriek tomuto faktu nemožno zanedbať ich jazykovú a etnickú diferenciáciu, ktorá sa zhoduje s ich členením na 7 jazykových skupín: huastécka, yucatécka, cholská, tzeltalská, kanjobalská, mamská, quichejská. Všetky tieto etnické skupiny, s výnimkou Huastécov, obývajú územia predkolumbovských mayských oblastí a sú priamymi potomkami starých Mayov.
Lacandónci
O Lacandóncoch sa rozpráva ako o „posledných pravých Mayoch“. Ako som už spomenula nie sú jedinou, dnes žijúcou, mayskou skupinou. Ako „posledných pravých Mayov“ ich označujú, kvôli tomu, lebo iba oni si do dnešných čias zachovali pôvodné náboženstvo a predkolumbovské duchovno. Ich náboženstvo a kultúra obsahuje veľa prvkov, ktoré je možné so starou mayskou kultúrou porovnať.
Lacandónci boli objavení začiatkom 20.storočia Alfredom Tozzerom. Ten v roku 1907 popísal ich mytológiu, bohov, rituály a sociálny život. Po ňom nastúpila Gertuda Bloom, ktorá hlboko zasiahla do ich života. Lacadónci boli, aj sú, lákadlom pre antropológa kvôli ich relatívnej izolovanosti a tradičnej kultúry, ktorá tu zostala veľmi dlho intaktná.
Väčšina Lacandóncov je schopná komunikovať aj v španielčine, značne obmedzená je španielčina u mužov a žien na 40 rokov. Vo všeobecnosti uprednostňujú lacadónčinu, ktorá je dialektom yucatéčtiny, napriek tomu, že v súčasnosti žijú najmä medzi tzeltalskými Maymi, ich tradície vychádzajú z Yucatánu.
Kmeň Lacandóncov žije na východe Mexika v štáte Chiapas. Zdá sa, že Lacandónci sami pôvodne obývali Yucatán, alebo priľahlé oblasť a pred španielskými kolonizátormi sa postupne stiahli do džunglí Chiapasu. Lacandónsky prales sa rozprestiera popri rieke Usumacinta, na mexicko-guatemalskom pomedzí, až po Palenque na západe a Ocosingo na juhu. Lacadónsky prales je najväčší mexický tropický prales. Život Lacandóncov je do veľkej miery spätý s džungľou. Mexické zákony priznali tomuto kmeňu pol milióna hektárov pôdy - pralesa. Ten je bohatý na množstvo rastlinných a živočísnych druhov napr. 345 druhov vtákov, 67 druhov netopierov, 800 druhov motýľov. Príroda je základnou bázou všetkého, bez dokonalej znalosti prírody sa nedá skúmať ani sociálny život a ani pôvodné náboženstvo.
Mexické štatistiky uvádzajú 200 až 300 osôb tohto kmeňa. Avšak je ich približne 1000, a žijú v 5 osadách. Delia sa na južných a severných Lacandóncov, pretože medzi oboma skupinami jestvujú určité jazykové aj fyzické odlišnosti. Južní Lacandónci obývajú centrá - Lacanjá, Betel, San Javier. Severní Lacandónci žijú v centrách Nahá a Metzabok. Lacanjá má približne 400 obyvateľov. V jej blízkosti je osada Betel, žijú tu severní migranti, ktorí sa sem prisťahovali z Metzaboku asi pred 30 rokmi. Osada má 200 obyvateľov. Pri ceste ku guatemalskej hranici je osada San Javier s 50 obyvateľmi. Spolovice je obývaná južnými Lacandóncami pôvodom z Lacanjá a spolovice severnými pôvodom z Metzaboku. Centrom severných Lacandóncov bol Metzabok, ktorý leží ukrytí v pralese. Dnes sú to už iba trosky pôvodného osídlenia a má iba 40 obyvateľov. Zvyšok sa vysťahoval a založil spomínaný Betel. Novým centrom severných Lacandóncov je Nahá s 200 obyvateľmi. Niekoľko rodín a slobodne žijúcich lacandónskych mužov žije stále rozptýlene v teritóriu Lacandónskeho pralesa a o usadenie nejavia záujem.
Lacandónci sú dodnes, na rozdiel od susedných indiánskych komunít, stále pomerne rezistentní voči okolitým kultúrnym vplyvom. Spomínaná intaktnosť je výsledkom xenofóbie, kedy Lacandónci nadraďujú svoju kultúru nad ostatné a cudzincami opovrhujú. Rozdeľujú totiž svet na dve oblasti – na tu, kde je všetko hach tj. pravé, ozajstné, lacandónske, a na tú, ktorá nie je hach tj. nie je pravá a obývajú ju menejcenní ľudia ako sú tzur tj. belosi a meztici alebo ka´teda Indiáni, ktorí nie sú Lacandóncami. Myslia tým hlavne mayské horské kmene Cholov, Tzeltalov, Tzotzilov, Tojolabalov. Svoj jazyk však nazývajú mayčinou – maya than, odlišujúc ju tak od susednej tzeltalčiny a cholštiny. Najbližšími príbuznými sú Yucatékovia z Yucatánu. Lacandónci sú dnes reálne jedinou prežívajúcou mayskou skupinou, ktorú mexické úrady v oficiálnych štátnych dokumentoch označujú ako „polyteistickú“. Sami seba považujú za priamych potomkov starých Mayov a uctievajú ruiny predkolumbovských mestských centier v blízkosti svojho regiónu – Yaxchilán, Palenque.
Sami seba označujú Hach Winik – ozajstní ľudia, typický kroj hach nok – pravé oblečenie, tabak, ktorý dopestujú a fajčia nazývajú hach kutz – ozajstný tabak, na rozdiel od predávaných cigariet, mayský jazyk - hach than. Termíny s hach svedčia istým spôsobom do akej veľkej miery je súčasná lacandónska rezistencia, rovnako v oblasti kultúry, náboženstva, podmienená predstavou výlučnosti. Keby sa ostro nevymedzovali voči okolitému svetu, už by boli dávno asimilovaní ostatnými skupinami, predovšetným Tzeltalmi, ktorí sú omnoho početnejší (tisícky).
Podoby a stupne identity sú v jednotlivých lacandóskych osadách rozdielne. Vo všeobecnosti sa dá povedať: veľká časť južných Lacandóncov konvertovala k sektám pentekostelánov a presbyteriánov, severní prestúpili na vieru adventistov siedmeho dňa. V Beteli stále pretrváva delenie podľa toho, či sú severní alebo južní, jazykovo aj nábožensky – adventisti siedmeho dňa, pentekostelánci a presbyteriáni. V Beteli ignorujú predpis monogamných manželstiev a množstvo Lacandóncov-adventistov žije v tradičnom zväzku s viacerými ženami. Starší praktizujú kult skál, ktorý patrí do najstaršej vrstvy pôvodného lacandónskeho náboženstva. Ostrovom pôvodnej lacandónskej kultúry a viery zostala osada Nahá – „Dom Vody“, na tradičnej viere tu participuje 60% obyvateľstva. Združujú sa podľa stupňa príbuznosti okolo štyroch jestvujúcich tradičných „domov bohov“, používajú tradičný odev, lov a tradičné poľnohospodárstvo.
Spoločnosť a rodina
Je to spoločnosť mužov. Ak sa Lacandónca opýtate koľko žije v ich osade ľudí, dostanete počet mužských obyvateľov. V ich systéme čísloviek je najvyššie číslo 20, čo v preklade znamená človek - 10 prstov na rukách a 10 na nohách = človek. Keď hovoria o svojom počte, hovoria len o niekoľkých dospelých mužoch kmeňa, títo sú pánmi svojich dvorov, v ktorých žije ich početná rodina, aj viacero generácií. Napriek spoločnému žitiu v jednej osade sú vo svojom dvore pánmi a ich autoritu nikto nespochybňuje. Život osady spravuje rada mužov, ktorá pozostáva zo všetkých dospelých mužov v osade. Rada má svojho predsedu, ktorý zastupuje komunitu v styku s verejnsťou. Rada funguje na demokratickom a egalitárnom princípe.
Systém dvorov
Dvor pozostáva z ohradeného a vyklčovaného úseku pralesa, na ktorom si jeho pán postavil dom, aby si mohol založiť rodinu. Nerobil tak na pozemku otca, alebo svokra, inak by uznal otcovu alebo svokrovu autoritu a uznal by aj svoje submisívne postavenie, takže nemožno hovoriť o patrilokalite alebo matrilokalite. V jednom dvore žijú často deti pána so svojimi manželmi, manželkami a spoločne sa podieľajú na domácej produkcii.
Pán dvora si zvyčajne stavia aj svoj vlastný „dom bohov“, tak sa kult aj panteón stáva rodinnou záležitosťou. Nejestvuje komunitný náboženský život ani celokmeňové ceremónie. Jedine ceremónia balché je príležitosť, keď sa stretne viacej pánov dvorov. Samostatnosť dvorov vychádza z pôvodnej štruktúry lacadónskej spoločnosti, v ktorej je život v osade novodobou záležitosťou. Osada je do veľkej miery systémom izolovaných ostrovov vzdialené 50-100m. Sú uzko prepojené rodinnými väzbami, ale žijú naďalej ako kedysi, keď jednotlivé rodiny žili vo vzdialenosti niekoľko dní cesty pralesom, a chodili sa navštevovať len výnimočne napríklad raz za rok.
Iniciačné rituály (mek´cha, mek´chul)
Iniciačný rituál dospelosti ich má pripraviť na ich budúce životné roly, dievča na rolu ženy a chlapca na rolu muža. Vek na absolvovanie rituálu nie je stanovený, hlavné je, že to musí byť pred sobášom. Ak by sa zosobášili bez tohto rituálu, v deň svojej svadby by vraj zamdleli a umreli. Vek je plne v kompetencii otca dieťaťa. Úlohou otca je nájsť donárota iniciačnej slávnosti, ktorý ceremóniu zaplatí a stane sa tútorom dieťaťa. Ak otec kmotra (padrino) nezoženie, môže byť donátorom slávnosti sám. Kmotor nemusí byť Lacandónec. Ceremónia sa odohráva v „dome bohov“.
Rituál pozostáva z 2 častí. Prvá je niekoľkodňová rodinná ceremónia (6 a viac dni), ktorej úlohou je prosiť bohov, aby sa o dieťa v budúcnosti starali tak dobre ako doteraz. Počas ceremónie sa bohom obetujú nahwah (kukuričná placka plnená mäsom alebo fazuľou) a balché (kvasený alkoholický nápoj). Druhá časť je vlastným prechodovým rituálom, trvá niekoľko hodín. Zúčastnení si namaľujú na odev červené bodky, dieťa je potom zasvätené do svojej mužskej alebo ženskej roly podarovaním príslušných predmetov, chlapec dostáva mužské predmety ako luk, šípy, mačeru a dievča ženské, ako náradie na tkanie bavlny, mlynček. Potom sa dieťa zasvätí do používania týchto predmetov. Základné sexuálne ponaučenia sa obmedzia na symbolické imitatívne úkony, ktoré majú chlapcovi zabezpečiť potenciu a dievčatku plodnosť.
Detské sobáše
Medzi Lacandóncami nie sú výnimkou detské sobáše. Prvé sobáše sa uzatvárajú vo veku 12-13 rokov, dievča sa môže vydať už ako 6-7 ročné, s tým, že s manželom začne žiť po dosiahnutí pohlavej zrelosti. Sobáš prebieha tak, že si nastávajúci zať pofajčí zopár cigár so svojim budúcim svokrom a dohodnú podmienky sobáša. Ženích môže na nevestu zaplatiť alebo si ju odpracovať a to tak, že niekoľko rokov bezplatne pracuje v dvore jej otca.
Darovanie dieťaťa
Nízky sobášny vek a voľné chápanie inštitúcie manželsktva, má za následok jav „darovanie dieťaťa“. Už vo veku 16-18 rokov môžu mať manželia 2-3 deti. Stáva sa, že si nájdu iného životného partnera. V tom prípade žena jednoducho odíde do druhého dvora k inému manželovi. Ak súčasný manžel žil vo dvore svokra, musí z neho odísť. Problémom sú financie, ktoré dal zať svokrovi pri sobáši, svokor mu zvyčajne ponúkne ďalšiu dcéru. Rozpad manželstva riešia mladí rodičia tak, že deti ktoré vznikli z tohto zväzku podarujú rodine v ktorej dvore žili. Deti svojim starým rodičom začnú hovoriť otec a mama.
Polygýnia
Bežným fenoménom u Lacadóncov je polygýnia. Muž môže mať naraz 4-5 manželiek súčasne. Dodržiava sa pravidlo, že dominantné postavenie má prvá manželka. Ďalšie si muž berie s vysvetlením, že ďalšie budú prvej pomáhať v domácnosti. Ostatné manželky uznávajú autoritu prvej. Aby nevznikali konflikty, ďalšími manželkami muža sa stávajú mladšie sestry, alebo pokrvné príbuzné prvej ženy. Ak to tak nie je, tak sa tento fakt snažia napodobniť vzájomným oslovením „sestra“. Úlohy v domácnosti si ženy delia na jednotlivé dni. Ženy sa preferenčne starajú o svoje biologické deti. V súčasnosti polygýniu zaznamenali u starších mužov. Mladí muži si na polygýnne manželstvo netrúfajú, hlavne z ekonomických dôvodom. Avšak praktikujú mimomanželské vzťahy, o ktorých sú ich manželky často podrobne informované.
Yonen
Yonen – klasifikácia ľudí podľa yonenov, zvieracích klanov. Podľa Lacandóncov yonenov bolo viacero, ale niekoté už vyhynuli. Lacandónec dedí yonen podľa yonenu svojho otca. Severní Lacandónci patria do dvoch základných yonenov: maax (opica pavúčiar), k´ek´en (pekari). Základné južné sú: k´ek´en, yuk (jeleň), k´ambur (bažant). Okrem toho ešte mo´o (ara) a baatz (opica vrešťan). K vyhynutým yonenom patrí napríklad ak´abak´(mýval). Príslušnosť k yonenu Lacandónci poznajú na prvý pohľad podľa konkrétnych anatomických znakov. Napríklad pre maax je typická štíhla vyššia postava, dlhé úzke prsty a nechty na rukách a nohách, husté kučeravé vlasy a na indiánske pomery husté zarastanie (nosia fúziky), yuk má uzemčistú neforemnú postavu a nápadne brachycefálnu hlavu (najširsie položené lícne kosti medzi Lacandóncami). Pôvodne zrejme boli zaužívané endogamné sobáše, tak sa dá vysvetliť koherentnosť ich znakov z hľadiska fyzickej antropológie, ale aj početné degenratívne znaky (albinizmus). Dnes sa sobášia bez ohľadu na príslušnosť k yonenu, príslušnosť nie je smerodajná ani sankcionovateľná.
Materiálna kultúra
Keramika
Keramiku vyrábajú ručne z ílovitej hliny, ktorú vypaľujú. Pôvodne túto techniku ovládal každú dospelý muž, pretože ju potreboval na obnovenie posvätných nádob bohov pri obnovovacom rituáli. Okrem posvätných nádob Lacandónci vyrábali aj keramický riad, bežne používaný v kuchyni – hrnce na varenie kukurice, ploché platne na pečenie kukuričných placiek. Dnes ich nahradil hliníkový riad a plechové platne. Pôvodné kuchynské náradie môžme vidieť v „domoch bohov“, tam však slúžia skôr ako rekvizity. Lacandónci svoj kuchynský riad nezdobili, zdobenie bolo vyhradené pre nádoby bohov. Taktiež vyrábajú aj drobné sošky, najčastejšie zvierat. V súčasnosti ich predávajú turistom.
Tekvicové nádoby
Okrem keramických nádob používajú aj tekvicové nádoby. Tekvica v rôznych odrodách je prítomná všade. Plody určujú veľkosť nádob. Zo stromu sa odreže zrelá tekvica, dá sa variť. Varí sa niekoľko hodín, kôra stvrdne a stratí pôvodnú farbu a zamedzí sa plesniveniu. Potom sa vnútro vyberie, vyčistí sa pazúrikovým škrabadlom, umyje sa a nechá sa na slnku vysušiť. Iným druhom ako hama (veľký objem) je nádoba chachi, do ktorej sa navŕtajú dierky a slúži ako sitko. Z plazivých a fľaškovitých odrôd tekvíc sa vyrábajú detské hrkálky a nádoby na úschovu vody - ch´uh.
Pôvodný odev
Lacandónci sa pôvodne obliekali so špeciálne spracovaného lyka stromu huun. Lyko sa močilo v tečúcej vode, aby zbelelo a zmäklo, potom sa tĺčikom vytĺklo, takto vzniknutý široký pás sa zošil a vstrede sa natrhol otvor na hlavu. Odev sa nepral, po 2-3 mesiacoch sa spravil nový. Tieto odevy už nepoužívajú, nazývajú ich hach xikul alebo hach xiko. Dnes ich nahradili ručne tkané odevy z bavlny (taman). Spriadanie bavlny sa robí pomocou vretienka p´achech. Pôvodne žena dostávala pri iniciačnom obrade 4 p´acheche, lebo toľko ich bolo treba na utkanie jedného xikulu. K p´achechu sa žena má správať úctivo, nikdy ho nesmie nechať len tak pohodený, nesmie sa odložiť „nahý“ ale len s kúskom nite. Tieto praktiky pomaly vymierajú, tak isto aj tkanie odvevov, ale bavlnené vlákno k´uch zohráva apotropajnú funkciu a je nevyhnutné v ženských obradoch spojených s narodením dieťaťa.
Muži ich mali dlhé, ženy kratšie, pod zadok a k ním si robili z plátna sukne. Súčiastky boli biele, často na spodku zdobené červenými pásikmi, technikou priamej maľby na látku prstom. Lacandónci dnes nenosia svoje „tradičné“xikuly, hoci si ich veľmi vážia a nazývajú ich hach nok. Kupujú si priemyselné plátno na trhu a doma si robia odev strihom zodpovodajúce pôvodným vzorom.
Tašky, siete, košíky
Z lyka stromu haró Lacadónci vyrabajú sieťové tašky a hojdacie siete. Tieto sú tiež obchodným artiklom pre turistov v Palenque. Lyko stromu tzu tók je pevnejšie. Kedysi sa používalo pri stavbe domov na viazanie trámov, dnes sa z neho vyrábajú závesné ploché košíky na kukuričné placky. Lyko sa používa pri nosení dreva klasickým mayským spôsobom – zavesením na čele.
Na výrobu košíkov - xak používajú Lacadónci liany iro a h´n´. Pletú sa ako košíky z prútia, len dno sa nepletie osobitne.
Výroba lukov a šípov
Na výrobe lukov a šípov sa zúčastňuje celá rodina, hlavne teraz, keď je čoraz viac žiadaný turistami. Turistom sa prispôsobila veľkosť a kvalita prevedenia lukov a šípov. Ide o nefunkčné atrapy. Pravé luky môžu byť veľké ako dospelý muž, a vtedy sa napínajú nohou. Vyrábajú sa z veľmi tvrdého dreva a pritom pružného. Ako tetiva sa používa povraz z lyka stromu haró. Šípy vyrábajú zo stebiel trstiny oj. Po vysušení sa nareže na príslušnú veľkosť, osadí sa drevená násada so zárezom, do ktorej sa zasunie a priviaže hrot. Na zadnú časť sa priviažu pierka papagája, pre turistov sú to farbené slepačie perá. Hroty šípov sú rozdielne podľa loveného zvieraťa.
Kuchyňa a strava
Základ jedálneho lístka tvoria kukuričné placky wah (šp.tortila). Jedia sa počas celého dňa, líšia sa len náplňou – najčastejšie je to fazuľa. Obilie pre Európana je kukurica - nar pre Lacadónca. Je to posvätná rastlina. Doplnkom je divo rastúce pralesné ovocie, rôzne druhy tekvíc (k´um), plody chayote (pix) sú chuťovo podobné zemiakom, korene yuky (tzin), banány (patan), citróny (murix), pomaranče (china), grepy, kokosové orechy. Z korenín je to čili (ik), cesnak (axux), cibuľa, koriander, kôra škoricovníka, červený prášok semien posvätnej rastilny k´uxu a výhonky a listy rôznych pralesných rastlín. Približne raz za týždeň jednia aj mäso, ide predovšetkým o ryby, opice, pralesné jelenčeky, pásavce. Obľúbenou lahôdkou sú biele tučné larvy nokor che, ktoré sa jedia surové alebo zelenočierne húsenice veľké až 15 cm, tie sa jedia pečené. Tak isto konzumujú pečené mravce a korytnačky. Okrem divo žijúcich zvierat k domácnosti Lacandónca patrí aj chov moriek, čoraz častejšie sa vyskytujú aj sliepky.
Alimentárne zákazy
Alimentárnymi zákazmi sa odlišujú od susedných mayských kmeňov. V osade je zakázané chovať prasce. Tvrdia, že ich chov zabíja džungľu a ich mäso považujú za nečisté, preto ho nekonzumujú. Z podobných dôvodov nechovajú kravy ani kone, hoci alimentárny zákaz sa na hovädzie mäso nevzťahuje.
Namiesto mlieka pijú nápoj z kukurice zvaný maatz, (šp.pozol). Nápoj je obľúbený v celom Mexiku. Lacandónci pripravujú jeho rôzne obmeny, medzi nimi aj hach maatz tj.pravý pozol.
Najčastejšími technologickými úpravami sú varenie alebo opekanie na sucho na rozpálenej platni pece. Poznajú aj údenie nad otvoreným ohniskom.
Hudba a piesne
Lacandónci využívajú hudbu a spev výhradne na rituálne príležitosti. Pieseň je súborom magických formúl, ktorými sa buď zaklína, zariekava alebo komunikuje s božstvom. Teda pieseň nie je určená na zábavu, či relax. Napríklad piesne o láske slúžia ľúbostnej mágii, piesne o poľovačke majú zabezpečiť úspešný a bezpečný lov.
Tanec je výlučnou záležitosťou mužov a tiež je výnimočný, ide zvyčajne o sólovú a pomerne monotónnu kreáciu počas náboženských úkonov v „dome bohov“. Spev ovládajú muži aj ženy. Muži spievajú výhradne v „dome bohov“ najčastejšie pod vplyvom alkoholického nápoja balché, ktorého požívanie má vyslovene rituálny charakter. Piesne sú určené len bohom a duchom. Ženy spievajú najčastejšie v kuchyni, ich spev má súvis s magickými formulami na prípravu nápojov a jedál, ktoré sú určené pre bohov. Spev je monotónny, text sa neustále opakuje a mierne obmieňa napr. pieseň kakaa:
Opečiem moje kakao,
opražím, opečiem moje kakao,
dám na oheň moje kakao,
dám naň nádobu,
vezmem nádobu na moje kakao,
opražím moje kakao.
V jeho rytme sa predvádzané úkony ľahko menia na stav veľmi podobný tranzu, vtedy sú jeho účastníci najbližšie k svojim bohom.
Jedným z najobľúbenejších bohov je práve boh hudby a spevu K´ay´yum. Jeho meno sa bežne používa na pomenovanie novonarodených detí. Boh vyzerá ako bubon a v skutočnosti aj je bubnom, lebo meno božstva je názvom pre bubon. Bubon je najčastejším a jediným hudobným sprievodom pri interpretácií piesní alebo zaklínadiel.
Z hudobných nástrojov sa pri obradových slávnostiach používajú ešte hrkálky, ktoré dopĺňajú zvuk bubna, alebo ho nahrádzajú. Nazývajú ich soot, vyrábajú sa z tekvičky. Zohrávajú dôležitú úlohu v mágii a pri privolávaní dažďa
Mýty
Mýty sú stále integrálnou súčasťou lacandónskej kultúry. Ovládajú ich starí aj mladí, muži aj ženy. Príbehy sa týkajú bohov ale aj takmer všetkých činností, ktorými sa Lacandónci bežne zaoberajú. Mýty vysvetľujú pôvod vecí, bohov, ľudí ale aj sankcionuje rôzne tradičné sociálne inštitúcie a morálku lacandónskej spoločnosti. Každá situácia, v ktorej sa Lacandónec ocitne, má vždy buď svoj mýtický ekvivalent, mýtický vzor riešenia alebo mýtické vysvetlenie. Bez mýtov by svet Lacandóncov stratil svoj sakrálny rozmer a „chrbtovú kosť“, ktorá pevne spája všetky jeho jednotlivé zložky.
K najpovolanejším prezentovať a interpretovať mýty patria starí náboženskí znalci tzv. toohilovia. Prostredníctvom mýtov uvádzajú rituály v „domoch bohov“, poučujú mládež alebo vysvetľujú a urovnávajú bežné konflikty. Najznámejší toohil a znalec mýtov pochádzal zo severnej komunity Lacandóncov. Jeho meno znelo Chan K´in Viejo v preklade „Staré Malé Slnko, Starec Malé Slnko“. Dožil sa až 115 rokov a bol najpovolanejšou náboženskou autoritou v komunite Lacandóncov. Zomrel v 90. rokoch 20. storočia. Vďaka jeho pamäti sa zachovalo množstvo mýtov severnej komunity. Nástupcom sa stal jeho zať. Lacandónci nepoužívajú písmo, takže reprodukcia mýtov je stále plne viazaná na ústnu tradíciu.
Obľúbené sú príbehy pojednávajúce o démonických bytostiach. Príkladom sú príbehy o Yum K´axx – pán džungle, Kistin patan – banánovníkový prízrak, a Yum Nar – pán kukurice. Tieto príbehy sú súčasťou sankčného mechanizmu, ktorý je živou súčasťou obecného normatívneho štandardu. Za všetky príbeh o Yum Nar – pán kukurice. Kým je dieťa malé a má tak do desať rokov veku, otec mu nikdy nedovolí, aby išlo samé na kukuričné pole – kor. Nebezpečné je to zvlášť vtedy, keď kukurica dozrieva. V tom čase nikto z Lacandóncov nepustí osamelé dieťa do kukurice. Hovoria, že by si ho kukurica vzala, preto tam nesmie ísť. Keď prší, môže ísť hocikto na kukuričné pole, bez toho, aby musel mať obavy. Totiž, keď prší – oni sú veselí. Vtedy tam možno ísť. Sú spokojní, pretože prší. Ale ak neprší, zvlášť ak sú suchá a kukurica potrebuje vodu, je to veľmi nebezpečné. Vtedy tam nemožno ísť v nijakom prípade. Za starých čias ho tam práve v takom čase vídali, Yum Nara – pána kukurice. Yum Nar vtedy žerie deti, pretože ich potrebuje, predstavujú preňho život. Preto starí ľudia, ktorí to dobre vedia, nedovolia vojsť deťom do kukurice. Hovoria: „neprotrebuješ tam ísť“. Ak je to naozaj nevyhnutné musia ísť do kukurice dvaja, nikdy neôže ísť dieťa samé. Yum nar vtedy dieťa nezožerie, pretože vidí, že o ňom vedia. Ale keď ide len jedno, vtedy ho unesie a zožerie. Preto sa teda hovorí, že deti nesmú ísť do kukurice, a preto všetci dávajú veľký pozor na svoje deti. To je náš veľmi starý zvyk.
Ak by v čase sucha niekto poslal dieťa na kukuričné pole, aj ak by sa mu nič nestalo, vystavil by seba a svoju rodinu obecnému rozhorčeniu a na celú komunitu by privolal hnev. Yum nar mal pôvodne status boha, v poklasickom období na Yucatáne bol božstvom kukurice. Mýtus o Yum Narovi by mohol byť daný do súvislostí s pôvodným obetovaním detí, ktoré sa kvôli životne dôležitej úrode kukurice vykonávali práve v období sucha.
Domorodé lacadónske náboženstvo
Lacandónci z Nahá v súčasnosti stále uctievajú stále tých istých bohov ako ich dávni predkovia. Väčšina božstiev a rituálov má priamy súvis so starým mayským kultom na Yucatáne poklasického obdobia (10-13 storočie). Dokladom sú archeologické nálezy, náboženské ikonografie ale aj v málo zmenenom názvosloví pre bohov a sakrálne predmety. Vykonávajú náboženské púte do starých mayských miest. Veria, že v ich ruinách stále sídlia ich pôvodní bohovia.
Lacandónske rituály sa odohrávajú na štyroch typoch posvätných miest, z ktorých tri patria do kategórie prírodných svätýň.
- Jaskyne – aktun, viaže sa k nim množstvo mýtických príbehov. Aj jaskyne bez kultu majú významnú náboženskú funkciu, ako napríklad je miestom spojenia pozemského sveta a podsvetia, alebo miesto, kde v noci schádzajú z oblohy rôzne bytosti. Verí sa, že jaskyňa je živá bytosť a v prípade porušenia niektorého z rituálneho zákazu sa jednoducho zavrie a navždy uväzní porušiteľa zákazu. Iným typom jaskyne sú kultové jaskyne, jednoznačne sa považujú za sídlo niektorého boha. Tieto jaskyne sú predmetom aktívneho kultu. Prinášajú sa do nich opotrebované „nádoby bohov“, kde sú obradne uložené na odpočinok. Šamani a náboženskí znalci tam komunikujú s božstvami a pália kadidlo. Dnes sa už takmer nevykonávajú.
- sklané previsy a veľké bralá – ich funkcia je podobná funkcií jaskýň a spájajú sa s nimi podobné predstavy.
- ceiby – yaxche, niektoré veľké exempláre v blízkosti osád sa uctievali, vykonávali sa pri nich obrady a pálil sa pom. Bolo to miesto meditácie šamanov a miestom komunikácie s nebeskými božstvami
- domy bohov „u na i k´uh“, šp.templo (kostol). „Dom bohov“ je konštrukcia zo 6-12 pilierov, z ktorých je jeden stredový. Strecha je z palmového lístia alebo vlnitého plechu. Súčasťou sú 2 otvorené ohniská, rituálne stolčeky, rituálne nádoby, tekvice. Sada „nádob bohov“ pozostáva z 10-20ks, reprezentuje lacandónsky panteón, ktorý favorizuje daná rodina. Domy bývajú v blízkosti osady a majú svojho konkrétneho majiteľa – hlavu veľkorodiny. Ženy majú vstup zakázaný. Používajú ho muži príbuzného charakteru napr. Nahá 4 domy. Vykonávajú sa tu každodenne menšie rituály, väčšie, súvisiace s fázami rastu kukurice, iniciácie detí „meek´char“ a iné situácie, ktoré je potrebné konzultovať s božstvami. Tak isto obrad balché, ktorý nemusí mať nijaký dôvod, závisí od spontánnej iniciatívy a jeho funkciou je iba priebežná oslava bohov a ich uctievanie
Minulosť so súčasnosťou je u Lacandóncov spojená nielen s reálnou, doložiteľnou kontinuitou, ale aj množstvom fantastických spojení, ktorých sa dovolávajú a rituálne ich integrujú do vlastných náboženských predstáv.
Nosnou vrstvou lacandóskeho náboženstva je kult tradičných bohov. Kult sa vykonáva každodenne v štyroch „domoch bohov“. V „dome bohov“ sú rituálne nádoby vyrobené z hliny, ktoré majú v prednej časti plasticky vyobrazené príslušné božstvo. Nádoby priamo personifikujú boha. Do hlinených úst plastiky sa denne vkladá jedlo a nápoj. Slúžia 5-10 rokov. Potom ich majiteľ obradne pochová na „pohrebisku bohov“, ktoré sú v niektorej z tajných jaskýň. Božstvo sa zhmotní v novej nádobe, ktorú vyrába špecialista hlboko v pralese, v odlúčení od ženy a v prísnej askéze. Hlinené nádoby ktoré personifikujú božstvo sa nazývajú u lek i k´uh.
Panteón
K´akoch – lacandónsky boh stvoriteľ. Má charakter dnes nečinného prabožstva. Panoval údajne v predchádzajúcom svete, ktorý bol zničený a stvoril súčasný svet a všetkých súčasných bohov. Nevykonávajú pre neho žiaden kult. Vládne vraj ako jediný boh v nebeskej sfére, do ktorej sa dostávajú len výnimoční Lacadónci, zvyčajne tí, ktorí za života priamo komunikovali s bohmi a patrili do kategórie šamanov.
Sukunkyum – Pán Starší Brat, najstrarší z 3 bratov, ktorí tvoria u Lacadóncov najvyššiu božskú trojicu. Žije v podsvetí, ale nepredstavuje negatívny aspekt – stará sa o Slnko počas jeho púte podsvetím, kŕmi ho a na tácke ho prenáša zo západu na východ, odkiaľ Slnko ráno vychádza. Plní tiež funkciu sudcu v podsvetí. Určuje koho Kisin spáli a premení na zviera a koho nepotrestá.
Akyantho – druhý z trojice božských bratov. Podľa mýtov na počiatku nášho sveta stvoril všetky iné rasy okrem mayskej tj. ostatných Indiánov a belochov. Preto je bohom cudzincov. Je patrónom všetkého, čo je privezené cudzincami napr. autá, oblečenie, elektrina, peniaze. Avšak uvedomujú si svoju závislosť od výdobytkov západného sveta a teda jeho nádoba je súčasťou „domov bohov“
Hachakyum – najmladší brat a súčasne najvyšší lacadónsky boh. V preklade znamená „Pravý Náš Pán“. Paralelne bol tento boh tiež nazývaný Humbrikan, ako ceremoniálne meno v piesňach a zaklínadlách.
Ak´inchob – jedno z najpopulárnejších lacadónskych božstiev. Považujú ho za ochrancu a patróna kukuričného poľa. Patrí k dobrotivým a veľmi obľúbeným bohom.
Ah K´ak´- Pán Ohňa, je to mocné a obávané božstvo, nechýba v žiadnom rodinnom panteóne. Jeho úlohou je panstvo nad ohňom a má aj silné solárne atribúty. Je taktiež božstvom poľovačky, vojny a obetí.
T´ub – považuje sa za ochrancu a pána Slnka. To on vraj spôsobuje zatmenie Slnka, keď slnko zakryje svojou rukou. Jeho schopnosť spôsobiť zatmenie slnka, ktorého sa Lacadónci veľmi boja a spájajú ho s najbližším koncom sveta, mu dodáva trochu zlovestný charakter.
Akna – Naša Matka. Najvýznamnejšie ženské božstvo lunárneho charakteru. Utiekajú sa k nej hlavne ženy, je patrónkou ženských prác, osobitne tkania, gravidity a pôrodu. V aspekte ochrankyne pôrodu ju nazávajú aj Ixchel.
Itzana – etymológia slova poukazuje na mayské božstvo Itzamna, ktoré bolo najvyšším božstvom. U Lacadóncov ide len o pomocné božstvo, ktoré nemá špecifickú funkciu a sféru pôsobnosti.
Itzanohk´uh – božstvo krupobitia, jazier a kajmanov.
Xtabai – frekventovaným vysvetlením je, že ide o plurál a predstavuje termín pre ženské démonické bytosti, ktoré žijú v stromoch a jaskyniach. Pokúšajú sa zviesť mužov, najčastejšie v situáciách, keď sú odlúčení od domova kvôli askéze, rituálom alebo náboženskému rozjímaniu. Teda sú podobné našim rusalkám.
Kisin – boh smrti. Vykonáva sa množstvo obradov z dôvodu ochrany pred ním. Jeho hlavnou funkciou je, že prináša smrť a trestá hriešnikov. Za najhoršie hriechy sa považuje incest, homosexualita, podvod alebo lož. Hriešnikov spaľuje v ohni a premieňa na rôzne zvieratá, ktoré mu potom slúžia. Toohilovia zdôrazňujú jeho spoluzodpovednosť, spolu s Sukunkyumom, za udržiavanie spravodlivosti a poriadku sveta.
Mensäbäk – boh dažďa. Jeho kult je dôležitý v čase sadenia kukurice a v období sucha. Spôsobuje tiež hromy a blesky. Údajne žije v jaskyni pri jazere Mensäbäk. Metzabok je skomoleninou tohto božstva.
Tz´ibatna – pozostatok mayského božstva kultúry, patróna umenia, písma a maľby. Doslovne meno znamená „Dom maľby alebo Dom písma“, čo je prekvapujúce, lebo Lacadónci neovládajú písmo.
Kanank´aax – Ochranca Džungle. Jeho jedinou funkciou je ochraňovať alebo dokonca personifikovať prales, jeho rastlinstvo a zvieratá. Nechýba v žiadnom „dome bohov“. Patrí k nemu veľmi intenzívny kult.
Balché
Obrad balché najfrekventovanejší obrad. Je označením alkoholického nápoja, ktorý sa získava kvasením kôry stromu balché. Pásy kôry sa naložia do špeciálneho kanoe, ktoré nie je určené na plavbu, ale výhradne na prípravu tohto nápoja. Do vody sa pridá med (dnes cukor). Zmes sa prikryje a nechá na slnku 2-5 dní. Scedí sa cez handričku do špeciálnej servírovacej nádoby s podobizňou boha Bora, patróna nápoja. Odkladanie, nosenie, napĺňanie, vyprázdňovanie jeho nádoby sa riadi striktnými rituálnymi pravidlami.
Pred konzumáciou balché šaman vykonáva celý komplex obradov, napr. pripraví sa niekoľko 100 kúskov pomu, ktoré sa priraďujú nádobám bohov, potom trubičkou do nádob kvapkajú balché. Až potom konzumujú účastníci. Účastníci bývajú pozývaní, takže okrem pokrvných príbuzných sa obradu zúčastňujú pozvaní hosita. Pred konzumáciou každý účastník odfŕkne nápoj do strán ako obetu bohom. Popíjanie trvá zvyšok dňa a často aj ďalší deň. Čas trávia rozhovormi, kde pravažuje náboženská tematika – mýty, oživujú sa staré príbehy o bohoch a o počiatku čias, piesne. Stretnutie plní aj sociálnu funkciu. Z každej dávky sa obetuje bohom, každému bohu sa spieva pieseň len o ňom. Balché sa koná raz za štvrťrok, v minulosti aj každé dva mesiace. Základom iných obradov sú rituálny z balché, ktoré sa dopĺňajú podľa sviatku.
Nie je cieľom opíjať sa, aj keď sa opijú. Celá ceremónia je pod patronátom boha Bora, ten je mediátorom sveta bohov a ľudí a to je predpokladanou vlastnosťou nápoja balché i celej ceremónie. Balché sa nikdy nepije pri profánnych príležitostiach, pôvodne Lacandónci nijaký iný alkoholický nápoj nepoznali. Cez balché je myseľ otvorená pre komunikáciu s božstvami, prepojenie , identifikáciu s bohmi a participáciu na ich božskosti. Rovnaký obrad je doložený z Yucatánu, z poklasického mayského obdobia, z prameňov Relaciónes de Yucatán, Chilam Balam.
Výskum Lacandóncov
K významným antropológom, ktorí skúmali kultúru Lacandóncov patrila Gertruda Bloom – „Trudy“, ako ju nazývali Lacandónci. Patrila k prvým bádateľom. Jej snahy boli sociálnym experimentom, aby nezanikli a neasimilovali sa so skupinami Tzeltalov a Cholov. Lacandónci pôvodne bývali na rozsiahlom území. Truhy vyhladla miesto obývané viacerými rodinami, ktoré predstavovali geografické stredy lokálneho osídlenia presvedčila ich k sťahovaniu bližšie k sebe. Výsledkom tejto snahy bol fakt, že v polovici 20.storočia Lacandónci začali žiť v dedinách. Podľa vzoru okolitých komunít si vytvorili samosprávu, začali si budovať novú identitu a systém sociálnych vzťahov. Ona ich obliekla do látkových šiat, napodobnila tradičný odev strihovo aj farebne. Ten pôvodný bol nehygienický. Presadila jeho používanie u všetkých, len konzervatívni ich odmietajú prať, nazývajú ho hach xikul
Vznikla rada mužov, rozhodujúci orgán, ktorý predtým nemali, zvolila si vodcu komunity. Pôvodne bola moc sústredená u hláv jednotlivých rodín. Zvieracie klany „yonen“ prestali zohrávať úlohu pri exogamných sobášoch.
Trudy dala vyrúbať kúsok pralesa za dedinou, aby sa tam mohli zložiť budúci antropológovia alebo návštevníci. Dodnes toto miesto existuje a volajú ho „Trudin tábor“, pošlú tam každého, kto sa im nepáči. Týmto činom chránila tradičnú komunitu pred vplyvmi, ktoré by priniesli návštevníci a tiež si udržala na dištanc antropologickú konkurenciu, lebo Lacadóncov začala považovať za „svojich“.
Trudy ďalej navrhla rade mužov zákaz usadiť sa cudzincovi na území spravovanom komunitou. V Lacandónskom pralese môže žiť iba etnický Lacandónec alebo žena, ktorá si zobrala Lacandónca, naučí sa jazyk a deti vychováva lacandónsky. Muž sa nesmie priženiť.
V 90.rokoch postavila v centre osady Dom lacandónskej kultúry. Myslela, že sa blíži koniec ich kultúry. Dom je plný fotiek a spomienkových predmetov, maketa „domu bohov“, zatiaľčo vonku je aj funkčný. Centrum sa stalo novým strediskom identity a umelo nafúknutej kultúrnej výnimočnsoti kmeňa. Trudy vedome tranformovala kultúru a ich spôsob života, aby boli schopní vzdorovať dobe.
V 60. rokoch sa k Lacandóncom dostal priateľ Trudy Robert Bruce, antropológ a jazykovedec. Skúmal gramatiku, orálnu históriu, mytológiu, ľudovú naráciu a jazyk. Nezostavil slovník, čim sa prejavil ako egoista, lebo nechcel týmto otvoriť bránu ďalším výskumníkom. Povelenie na pobyt antropológovia získavali od kmeňa a ten ho dával na odporúčanie Brucea, takto Brece získal 20 rokov monopol na ich kultúru. Od Lacandóncov sa Milan Kováč dozvedel, že alkohol im začal voziť Bruce aby im rozviazal jazyky.
Iní výskumníci, ktorí sa pokúšali dostať k Lacandóncom počas Bruecovho monopolu boli – Didier Boremanse, Marie-Odile Marion, Viktor Perera. Perera sa k ním dostal, spolu s Bruceom vydali knihu o nich, potom sa Perera Bruceovi znepáčil, vytrhol doložené fakty z kontextu a prečítal ich Lacandóncom. Fakty vyzneli smiešne a neúctivo voči ním. Tak vznikla nedôvera voči cudzincom, ktorá je prítomná aj dnes. Bruce prekačoval pravidlá, jeho syn sa oženil s lacadónskou ženou, čo bolo neprípustné.
Po Bruceovi sa tam predsa dostali:
Marie-Odin Marion – bojuje proti alkoholizmu, presvedča mladých aby neopúšťali tradície otcov a svoj tradičný výzor (strihanie vlasov), podporuje sankčné ustanovenia, ktoré vymysleli Trudy a Bruce. Dosahuje, že rada mužov schvaľuje prohibičný zákon.
Jon McGee – začal dávať Lacandóncom peniaze za pózovanie na fotografiách. Nakrútil etnografický film, ktorý zachytáva obrady mimo sviatku. Nemal talent nadviazať osobný vzťah s informátormi. Jeho práca medzi Lacandóncami má trvanie dodnes a to v tom zmysle, že nie sú ochotní urobiť nič zadarmo.
Christian Rätsch – do terénu išiel s cieľom dokázať význam halucinogénnych látok v kultúre a náboženstve starých Mayov a lacadónsku kultúru si vybral ako laboratórium. Jeho téza nebola správna. O halucinogénoch sa dozvedeli od neho, mladíci si osvojili jeho prírodné vedomosti.
Použitá literatúra:
Kováč, M.: Súčasní Indiáni. In: Slnko jaguára. Náboženský svet Olmékov, Mayov a Aztékov. Bratislava : Chronos 2002, s. 297-360
Kováč, M., Podolínska, T.: Lacandónci. Poslední praví Mayovia. Bratislava : Chronos 2001
Kováč, M.: Antropológ ako sociálny inžinier. In: Cargo 2/2001, s. 22-39