Pomaci
Pomaci
Pomaci sú bulharskí moslimovia, slovanskí Bulhari, ktorých materinským jazykom je bulharčina, ale ktorí sa konfesionálne hlásia k islamu. Obývajú územie pohoria Rodopi, ktoré sa rozprestiera na pomedzí hraníc Bulharska, Grécka a Turecka. Niektorí lingvisti hovoria aj o pomackom jazyku osobitne, pričom ho začleňujú do Bulharsko-Macedónskej jazykovej skupiny, aj napriek tomu, že pomacký jazyk nemá písomnú formu.
O pôvode slova „Pomak“ existuje množstvo teórií. Z pohľadu gréckych lingvistov vychádza tento názov zo starogréckeho slova „pomax“ čo znamená „pijan“, čo naznačuje sklony k alkoholizmu v Tráckej oblasti. Bulharskí historici sa zas domnievajú, že „pomak“ je odvodenina slova „pomagach“, teda pomocník, čo súvisí zase s kolaboráciou Pomakov s Ottomanskou ríšou. Na druhej strane existuje ďalšia teória, ktorá sa odvoláva na termín „pomachamedanci“ teda „islamizovaní“. Tretia teória je spätá s gréckym výrazom „Achrjani“, zo slovanského koreňa „aagarjani“, teda neverci, ktoré sa používalo ako označenie Pomakov.
Nejasný pôvod
O pôvode samotných Pomakov existuje množstvo teórií, ktoré však možno vzhľadom na zaujatosť historikov zhrnúť do troch pohľadov, a to z pohľadu Grékov ide o trácky pôvod, pod ktorý sa zahŕňajú aj Gréci, z pohľadu Turkov ide o Kumánov a z pohľadu Bulharov ide o islamizovaných Slovanov.
Gréci
S. Kyriakides vysvetľuje etnickú rôznorodosť v oblasti pohoria Rodopi v období stredoveku s prevahou gréckych a slovanských prvkov. V bližšie nešpecifikovanom čase sa Gréci žijúci v tejto oblasti postupne naučili v strete s Bulharmi bulharský jazyk a lingvisticky sa asimilovali do slovanskej jazykovej skupiny. V 17. storočí počas silnej Ottomanskej nadvlády konvertovali títo Gréci na islam a stali sa Pomakmi. Svoju teóriu dokladá množstvom gréckych výrazov v pomackom jazyku.
Ďalšia teória z pohľadu Grékov, ktorej autorom je Pavlos Hidiroglou hovorí o Pomakoch ako o potomkoch Tráckeho kmeňa Ahriani, ktorý patril do širšej skupiny gréckeho kultúrneho spoločenstva. V staroveku sa migráciou dostali až do východnej časti pohoria Rodopi, kde žijú dodnes. Hidiroglou staval na výskumoch lingvistických, antropologických a pod. Tieto teórie demonštrujú aj pozostatky viacerých gréckych zvykov, rituálov a správaní prežívajúce medzi Pomakmi po islamizácii. Autor taktiež dodáva, čo sa týka islamu medzi Pomakmi, že sa vyznačuje nedostatkom islamskej tradície v jeho pôvodných kontextcoh a podobách. Pomaci neuznávajú islamských svätcov, sväté miesta, ani sa nevyznačujú tradičnou formou islamského umenia.
Turci
Čo sa týka tureckých pohľadov na pôvod Pomakov, tieto teórie boli sumarizované v článku Huseina Memişoğlu. Pomaci sú podľa nich priami potomkovia tureckých Kumánov, ktorí migrovali na západ zo severnej Číny v roku 916 pnl. Počas 11.storočia dosiahli územie Balkánu a obsadili oblasť Rodopi. Medzi rokmi 1065 a 1345 sa presúvali kmene Jurukov do južnejších častí a tak sa dostali až k Rodopi. Títo Jurukovia zohrali významnú úlohu v islamizácii Kumánov ešte pred príchodom Ottomanskej nadvlády. Podklady k tejto teórii hľadali v pomackom jazyku, ktorý sa kategoricky líši od bulharčiny. Tureckí analytici zostavili percentuálne škálu lingvistických prvkov v pomackej slovnej zásobe: 30% tvorí Ukrajinsko-slovanská časť, 25% je Kumano-Kipčakovská, 20% tvorí Oguz-turečtina, 15% Nogaičina a 10% je arabských výrazov.
Ďalšia z teórií sa viaže k miestam Čepin a Babek. Ebu Muslim bol arabský duchovný počas éry Omayadov. Jeho následovníci založili sektu Hurrermiler, ktorá sa pod vedením Babeka presunula prenasledovaná na sever krajiny. Usadili sa v pohorí Rodopi známi ako Çepniler. Títo sa stali predchodcami Pomakov, ktorí sa lingvisticky poslovančili ale zároveň ostali moslimami. Dnes osídľujú stále oblasti Babeku a Čepina.
Bulhari
Všetci bulharskí vedci proklamujú, že Pomakovia sú slovanskí bulharskí roľníci, ktorí v rámci Ottomanskej nadvlády kvôli zníženiu daní konvertovali na islam. Dokladajú to záznamami o platení daní v dôsledných ottomanských zápisoch, kde bolo uvedené slovanské meno otca platiča daní, napr. Abdullah, syn Ivana... pričom tieto záznamy jednoznačne poukazujú na slovanský pôvod predkov.
Islamizácia
Islamizácia obyvateľstva tejto oblasti jednoznačne neprebehla jednorazovo ale ako pomalý proces vyvíjajúci sa storočia dosahujúc vrchol v 17. storočí.
Zásadný zvrat v myslení bulharských historikov nastal v 80. tych rokoch. Dovtedy sa etnickí Turci v Bulharsku považovali za potomkov Oguzo-tureckých kočovníkov z Anatolie. V rokoch 1984-89 sa začalo tvrdiť, že etnickí Turci boli takisto ako Pomaci, Bulhari, ktorí konvertovali na islam a prijali turecký jazyk. V konečnom dôsledku tak etnickí Turci už neboli len národnou menšinou, ale povýšili sa na „etnografickú“ skupinu.
Ako vidia Pomaci samých seba
Pomaci v dedine Breznica na juhu Pirinského regiónu, kde sa uskutočnil výskum na vzorke starších ľudí, vylučujú slovanský pôvod a dištancujú sa od akejkoľvek spätosti s Bulharmi. Do Breznice prišli z neznámej krajiny v starovekých časoch, pričom si v tomto dôsledku robia najväčší nárok na pôdu a teda zem v tejto oblasti. Pomaci prišli z krajín východu, Turecko a Arabské krajiny ako pôvodcovia a šíritelia islamu ležia tiež na východe, a teda takto symbolicky demonštrujú svoje islamské korene.
Vzťahy a situácia medzi kresťanmi a moslimami
Bulharská nevraživosť voči islamským minoritám pramenila vo viacerých zdrojoch. Päť storočí pod Ottomanským útlakom zasialo v ľuďoch nepokoje a pomstichtivosť. Taktiež v tomto trende pokračovala aj komunistická vláda. Dialekt a odlišnosť etnických Turkov od ostatného obyvateľstva Bulharska spôsobili ich degradáciu na druhoradých občanov s nejasnou minulosťou a pôvodom. Tieto problémy vyústili v 1948.roku do rozhodnutia vlády o preosídľovaní menšín a ich násilnú asimiláciu medzi „domorodé“ obyvateľstvo. Toto rozhdonutie sa vzťahovalo na Turkov, Rómov, Arménov, Tatárov a Pomakov. Prvá vlna tzv. „Izselvane“ spočívala v sťahovaní Pomakov z južných regiónov bulharských hraníc. Ďaľšou zásadnou a násilnou zmenou bolo presvedčenie Pomakov o ich „národnom povedomí“ ako o povedomí slovanskom, čo sa malo dosiahnuť zmenou islamských mien na slovansko-bulharské. Tento proces vošiel do histórie pod názvom „Vâzroditelen proces” . Namiesto riešenia tejto medzikultúrnej otázky mierovou cestou, reagovalo Bulharsko násilným odnímaním vlastných mien u menšín a ich násilné odtrhnutie od ich viery. V júni 1948 sa potrebovala vtedajšia vláda zbavovať postupne „nežiadúceho“ obyvateľstva pre komunistický režim a tak sa zamerala na etnické menšiny. Odvážala ľudí do väzníc a pracovných táborov zatiaľ čo ich ženy a deti boli vysťahovávaní do vnútrozemia. Druhá a tretia vlna v novembri 1949 a medzi rokmi 1950-51 sa zamriavali na „menej nebezpečnú“ časť Pomackej menšiny.Možný presun 30 000 obyvateľov mal spevniť hranice medzi Bulharskom a jeho odvekými nepriateľmi ešte z čias Studenej vojny- Gréckom a Tureckom. Ako výsledok tejto „izselvane“ prežila len malá hŕstka Pomakov žijúcich na severe pohoria Rodopi v Loveč-Tetevenskom regióne. Do tejto oblasti patria dediny ako Galata, Glogovo, Gradešnica, and Babinci.
Koncom 60.rokov rapídne vzrástla pôrodnosť moslimov v porovnaní s kresťanským obyvateľstvom. Ďaľším faktorom vedúcim k násilnej asimilácii bolo stúpanie počtu Albáncov v dnešnom Kosove, čo samozrejme ústilo k etnickým konfiktom medzi kosovskými moslimami a srbskými ortodoxnými veriacimi. Bulhari sa tak obávali, že by sa mohli Pomaci vzbúriť a tiež požadovať autonómiu v oblasti juhovýchodnej časti krajiny. A tak v polovici 70. a 80. rokov opäť došlo k násilnej zmene islamských mien a kto sa vzbúril, putoval do pracovných táborov, v horšom prípade bol rovno zavraždený. David Kaplan prerozprával príbeh svedka: Stalo sa to v strede noci. Rabovanie, hluk a oslepujúce svetlá bateriek prebudili ospalú dedinu etnických Turkov. Vojaci vtrhli do domu a vrazili mužovi stojacom pred domom pred oči fotokópiu zoznamu nových bulharských mien všetkých členov jeho rodiny. Tí, ktorí sa vzbúrili a odmietli prijať tento formulár, boli svedkami znásilňovania ich žien a detí.
Vďaka Amnesty International a západným diplomatom boli tisícky z týchto vojakov nich nakoniec zadržaných a uväznených, aj keď mnohých neskôr prepustili.
Medzinárodná pozornosť na neprávosť páchanú na etnických Turkoch a Pomakoch vyústila k otvoreniu hraníc medzi Bulharskom a Tureckom v rámci poskytnutia azylu v Turecku. Od mája do augusta roku 1989 prešlo na tureckú stranu vyše 300 000 etnických Turkov. Neschopnosťou krajiny zvládnuť silný nápor nových obyvateľov, muselo nakoniec Turecko hranice zatvoriť v rámci udržania vlastnej infraštruktúry.
V priebehu uzatvorenia hraníc medzi Bulharskom a Gréckom žilo mnoho Pomakov v militárne vyhradenej zóne, kde fungovali na základe identifikačných kariet a každý kto chcel vojsť do zóny si musel vybaviť špeciálne povolenie. Ich pohyb bol obmedzený na priestor, ktorého hranice nesmeli prekročiť. Táto zóna a obmedzenia sa začali rušiť až v novembri 1995.
Pomaci sa dnes identifikujú ako Turci a príjmajú namiesto pomackého jazyka turečtinu. Mnoho Pomakov má tak dvojitú identitu, na jednej strane sú etnickí Pomaci, na strane druhej zasa národnostne Turci.
Bibliografia
http://www.ce-review.org/01/19
http://en.wikipedia.org/wiki
http://www.greekhelsinki.gr
Balikci, A.: Pomak Identity: National prescriptions and Native Assumptions, In: Ethnologia Balkanica 3, 1999